Zážitky z ciest

Blog 1. Všade dobre, doma najlepšie

    Keď  skončil jedinečný  projekt pri vesmírnom dobývaní Mesiaca pred 45 rokmi  s poslednou mesačnou výpravou Apolla 17, veliteľ lunárneho modulu Eugene Andrew „Gene“ Cernan, vnuk slovenských vysťahovalcov, hrdo sa hlásiaci k Slovensku, krajine svojich predkov, z našich Kysúc, ako posledný človek opustil mesačný povrch. Nastalo vo vedeckých kruhoch vyhodnotenie mesačnej anabázy. S úžasom odborná, ale i laická verejnosť  skonštatovala, že  ľudstvo sa  snažilo objaviť  nový nádherný  svet, mimo našej planéty  a  už  hneď  prvá snímka Edwina Aldrina  z mesačného povrchu, ukázala to najkrajšie na celej výprave :  V čiernom, mrazivo temnom vesmíre, majestátne plávala neskutočne krásna planéta ZEM, zdobená pestrými farbami... ZEM je to najkrajšie, čo pre nás existuje vo vesmíre. Tá pestrosť  farieb, planéta plná života. Okolo nás nie je zatiaľ nič krajšie, o čom by sme vedeli, že existuje.

     Keď sa americkí astronauti vracali z Mesiaca domov, nesmierne sa tešili, že sa môžu vrátiť domov. Zem vnímali globálne. Zem je náš spoločný domov, nás všetkých...V nehostinnom vesmíre ešte viac cítili výnimočnosť našej planéty, nášho teplého domova. Zaslúži si, aby sme sa o neho spoločne starali a chránili ho pre nasledovné generácie.

Američania, aj  Rusi sa hnali, vo vtedajších vesmírnych pretekoch, aby objavili MESIAC, ale  nakoniec  objavili  ZEM.

     Z médii, z  rozprávania mnohých sme roky počúvali aká úžasná je Amerika, ako fantasticky sa žije v USA. Keď sa naskytla vhodná príležitosť, vyrazil som aj ja s manželkou do „zasľúbenej“ zeme. Precestovali sme celé východné pobrežie USA, od New Yorku až po Miami na slnečnej Floride. Snažili sme sa pozorne pozitívne vnímať všetko okolo nás. Veľa sme toho videli, zažili. Snáď najväčší zážitok sme mali v Kennedyho vesmírnom centre na Cap Canaverale, kde sme mohli vstúpiť do ozajstného amerického raketoplánu Explorer , či vidieť všetky moduly, rakety, ktoré participovali v programe Apollo.

         My sme sa tiež hnali do USA, ale  nakoniec na záver sme zistili, že niet nad naše SLOVENSKO.

    Žiadna póza, žiadne klišé. I dnes môžeme skonštatovať, po mnohých cestách po svete, že pre nás je najkrajšie naše Slovensko, naša nádherná krajina. Čím ďalej tým viac si  ju vážime a sme radi, že tu žijeme. Najviac vyhovuje našej mentalite, našim zvykom. Medzi našimi sa cítime naozaj doma. Človek by mal mať rád svoj domov, miesto kde býva a žije  a svoju rodnú vlasť, kde sa narodil.

     Je pravda, je potrebné  cestovať, navštevovať cudzie krajiny, spoznávať svet, získavať skúsenosti, hlavne sa to týka našej mládeže, aby si človek najlepšie uvedomil, čo má doma. HODNOTU RODINY a DOMOVA. Precestovali  sme už veľa  štátov na viacerých kontinentoch, ale doteraz  sme nenašli  jediný dôvod,  prečo by sme mali opustiť naše drahé Slovensko, našu  rodnú  krajinu. Bežní ľudia v USA žijú úplne rovnako ako ľudia na Slovensku. Chodievajú do práce, potom utekajú domov, k rodinám, k deťom, po obchodoch, po nákupoch, večer padajú dole nosom pred TV. Majú podobné problémy ako my. Splácajú hypotéky, cez víkendy chodievajú s deťmi niekam do prírody, k vode. Sem tam nejaké kino, divadlo, šport. Plánujú si  letné dovolenky. Návštevy. Úplne normálny život. Nič výnimočné. Bežný život, bežných  Američanov  a bežných Slovákov. Nie je v tom žiaden principiálny rozdiel.  

Pred montážnou halou pre rakety, raketoplány a družice – WEB.

  Blog 2. Simulovaný štart raketoplánu v Kennedyho Space Centre na Cap Canaveral 

        Je štvrtok 5.8.2010. Blížime sa k mohutnému hangáru s nápisom Shuttle Launch Simulation Facility. Tušíme, že ide o  trenažér, ale nepoznáme presné detaily. Nevadí, nebojácne ideme tam. Pred vchodom nás hneď odchytili poverení zamestnanci a upozorňujú nás, že si máme všetky veci odložiť do skriniek. Zdôrazňujú, že všetky. To znamená aj mince vo vreckách. V našich tvárach sa objavilo trošku viac belosti. Začíname pochybovať, že sme sa rozhodli správne. Rozmýšľame, čo všetko máme v žalúdku. Spomíname, kedy sme boli naposledy na kolotoči. Ak nás tam posadia na nejakú centrifúgu, kde trénujú astronauti, tak to bude veľmi zaujímavé. Nuž, cesta naspäť už nie je možná, stúpame hore po kovových schodoch dnu do budovy.  Pobledlé tváre prezrádzajú naše duševné rozpoloženie.
      Vošli sme do kruhovej miestnosti. Po jej uzavretí nám pracovníci NASA púšťajú najskôr inštruktážny film. Až teraz vidíme, čo nás čaká. Vyskúšame si simulovaný štart raketoplánu v špeciálnej kapsuli  pre 42 ľudí! Sedem radov. V každom 6 pasažierov. Celú kapsuľu s nami otočia vo vzduchu  o 90 stupňov a my cez presklený panel uvidíme to, čo astronauti,  keď sú prilepení na raketu, ktorá ich má vyniesť do vesmíru. Simulovaný štart aj s nasimulovaným tlakom, ktorý je vyvíjaný na sediacich  astronautov. Film ďalej popisuje všetky parametre raketoplánu, celý priebeh štartu.  V miestnosti nastalo všeobecné vzrušenie. Mnohí sa tešia, mnohí by radšej zutekali. Otvárajú sa dvere a my vchádzame do širokého vestibulu. Po bokoch sú vedľa seba umiestnené očíslované dvere. Pred každými dverami sú na podlahe namaľované čiary s pravidelne rozloženými červenými bodkami. Také tie naše spartakiádne značky.  Je ich 6 v jednom rade. Staviame sa každý z nás na tú svoju a čakáme, čo sa bude diať. O chvíľku sa nad dverami rozsvietia zelené svetlá, dvere sa otvárajú. Prichádza  k nám technik z NASA, dáva nám inštrukcie, kontroluje pozorným pohľadom novovytvorenú posádku trenažéra. Sme kompletní, ideme nato. Vošli sme do trenažéra a hneď sa usádzame  do pohodlných vysokých kresiel. Bezpečnostné pásy sme ešte nikdy tak precízne nezapínali. Po celkovej kontrole, či náhodou predsa len niekto nezabudol  sa pripnúť, prežívame v tichosti nekonečné sekundy pred štartom. Zrazu sa celá kapsula, zo všetkými 42 pasažiermi, otočila do vzduchu. Teraz nesedíme, ale ležíme na chrbtoch, otočení kolmo hore. V tej chvíli sme počuli ako začali niektorým vypadávať z vrecák kovové centy, možno aj schované mobily.  Všetko  je ponorené do tmy. Pred nami panely s mnohými farebnými letkami. Nestihli sme si preštudovať manuály potrebné k štartu, čo teraz veľmi ľutujeme. Každá rada by bola dobrá. Cez čelné sklo vidíme na modrú oblohu, po stranách špičky palivových nádrží a samotnej rakety. Z reproduktorov sa ozýva riadiace stredisko na Cap Canaveral. Prebieha odpočítavanie, posledné kontroly pred štartom. 
10 , 9 , 8 ,7 ,6, 5 , 4 , 3 , 2 , 1,  START. Veliteľ nám želá šťastný let. Z ničoho nič nás ohromná sila vtláča do sedadiel. Naši spolucestujúci jačia ako o život. A my s nimi. Všetko sa silno trasie. Celá kabína sa chveje,  akokeby ju malo o krátku chvíľu roztrhnúť. Všetci dúfame, že vydrží a my s ňou tiež. NASA nám dala možnosť zažiť  pocity astronautov pri štarte. Je to úžasný pocit. Cez predné sklo vidíme, že letíme stále rýchlejšie smerom nahor. Let sa fakt zrýchľuje, aj tlak na naše telo. Celé to trvá možno 3 minúty. Odrazu nastáva úľava. Dostali sme sa z príťažlivosti Zeme  na obežnú dráhu. Opustili sme modrú oblohu a nad nami sa náhle zjavila tmavá, čierna, posiata tisícami hviezd.  Letíme vo vzduchoprázdne. Motory sa zrazu vypínajú. Po krátkej korekcii sme navedení na našu vlastnú obežnú dráhu.  Na monitoroch sledujeme našu letovú krivku. Vydávame sa na jeden simulovaný oblet planéty ZEM. Tak ako ho mali neraz možnosť zažiť astronauti doteraz letiacich vesmírnych lodí. Toto je neskutočný pocit a zážitok. Od rána nám NASA pripravuje jeden zážitok za druhým.  Simulácia končí, my vychádzame opačným východom do tmavej kupolovitej miestnosti. Pripomína nám klasické planetárium. Ale nie je to celkom tak . Sme vlastne vysoko pod jej strechou. Odtiaľ sa točivými schodmi uberáme na prízemie. Nad nami čierna obloha vyžiarená ohromným množstvom hviezd. V strede dolu, pod nami, vidíme na kontinenty, oceány. Spoznávame Himaláje, sopky v Taliansku i africké púštne pieskové duny na Sahare. Takto vidia astronauti našu Zem pri obletoch z okienok ISS i samotného raketoplánu. Máme stále pocit, že sme vo vesmíre. Po okrajoch našej zostupovej cesty študujeme panely s fotografiami, textami upozorňujúce na významné lety uskutočnené za posledných  40 rokov. Postupne sme sa dostali do východzieho vestibulu, kde za sklom je vystavená figurína astronauta letiaceho vo voľnom beztiažovom priestore v tesnej blízkosti ISS.

Vo vnútri raketoplánu Explorer.

  Blog 3. Z týchto odpaľovacích rámp štartovali vesmírne rakety Saturn k Mesiacu v programe Apollo.

     Je štvrtok 5.8.2010. Náš sprievodca nám avizuje, že sa pôjdeme, vyhliadkovým autobusom NASA,  pozrieť priamo k odpaľovacím rampám. Vychádzame na dlhú rovnú cestu. Od budovy VEB ( montážna hala, kde sa v tej chvíli kontrolovali  a testovali dva veľmi známe raketoplány- Discovery a Endeavour. ) smerom k rampe vedie cesta, povykladaná bielymi ploskými kameňmi. Dva pásy. Oba pre obrovský transportér, ktorý z VEB preváža raketoplány na štart. Jeho rýchlosť je slimačia. Centimeter po centimetri sa pohybuje paralelne s našou cestou vyhradenou pre autá. Biele kamene sú vraj špeciálne. Boli dovezené z Alabamy. Pri transportnom dotyku pásového monštra s kameňmi nedochádza k vzniku absolútne žiadnych iskier. Nehrozí z tejto strany  žiadny podnet k požiaru ... Medzi kamennými pásmi je vysadený jemný trávnik. Aj my, s našim autobusom, sa posúvame k raketovej rampe. Je vzdialená hádam jeden kilometer. Autobus ide úplne pomaly, krokom. Sme pri nej. Oceľové monštrum postavené na malom kopčeku. Kopec je chránený vysokým plotom. Naša cesta sa jemne stáča vpravo. Kamenná dvojpásová cesta pokračuje priamo k rampe. Cesta je prehradená plotom. Dopravná značka STOP prikazuje zastaviť všetkým vozidlám pred malou murovanou vrátnicou. Klasická vrátnica ako pred vchodom do bežného nášho podniku. Aj so živým vrátnikom. To je zamestnanie! Strážiť vesmírnu odpaľovaciu rampu. Pravdaže, za pomoci ozbrojenej ochrany. Ktovie, koľkonásobnej. Pod rampou, kde tu parkujú rôzne osobné autá. Vidieť niekoľko technikov NASA, ktorý tam pracujú. Rampa zapôsobila na nás mohutným dojmom. K nej vedú vybudované betónové šachty a kanály ktoré po zapálení raketových motorov odvádzajú plyny, plamene mimo rampu. Úžasné. Takto sa v súčasnosti lieta k nebesám, fráter Cyprián z Červeného Kláštora. Nie je potrebný žiadny vysoký kopec ako sú Tri koruny. Žiadne krídla. Iba malý kopček ... Ale, čo sa na ňom odohráva po povele START! Hotové peklo. Fotografujeme ostošesť. Fakt neviem, čo mám skôr robiť. S úžasom hľadieť alebo stláčať spúšť na mojom fotoaparáte.

    Autobus nezastavuje. Pomaličky pokračuje ďalej po ceste, ktorú lemuje vodný kanál a nízke kroviny. Zastavuje na malom parkovisku, pod neveľkou tribúnkou. Vystupujeme na ňu. Fúka silný vietor od oceánu. Sme úplne na pobreží . To je pohľad. Za chrbtom oceán a pred nami vidíme dve odpaľovacie raketové rampy. Na tej vľavo je pristavená raketa, kolmo čnejúca k oblohe. Jej štart sa neustále odkladá.

    Vpravo od nás prázdna rampa čakajúca na raketoplán, ktorý sa má odtiaľ čoskoro vydať na svoj vesmírny let. V prípade neúspešného štartu, explózie , zbytky rakety by popadali priamo do vody. Vlastne celý ostrov Merritt Island je vysunutý z pevniny do oceánu. Z bezpečnostného hľadiska veľmi vhodná poloha  celého raketového komplexu.

       Počúvame jedným uchom nášho subtílnejšieho sprievodcu. Dosť rozpačito znejú jeho velikášské slová o tom ako to Američania pred 40 rokmi „ natreli”. Rusom, keď ich porazili v mesačných pretekoch. Použil som veľmi jemné slovo. Nastal dosť trápna situácia. Pravdaže, pristátie človeka na Mesiaci, vyhlásené prezidentom J.F.Kennedym na začiatku šestdesiatych rokov minulého storočia, malo aj geopolitický náboj. Stámilióny ľudí na celej zemeguli však držali palce pozemšťanom, nech by boli odkiaľkoľvek. Vtedy aj dnes si prajeme  pri výskume vesmíru účasť a spoluprácu všetkých pozemských múdrych vedeckých hláv. Preto je nám veľmi sympatická celosvetová spolupráca vedcov nielen z USA, Ruska, Japonska, Európy ( ESA) veľkých, ale aj malých štátov pri budovaní a prevádzkovaní medzinárodnej vesmírnej stanici ISS. Tento sprievodca by mal sprevádzať maximálne tak domácich návštevníkov. Určite nemal ani poňatia o tom, že posledný Američan, ktorý sa prechádzal po mesačnom povrchu bol slovenského pôvodu. Alebo, že americkú nosnú raketu Saturn V, ktorá dopravila ľudí  na Mesiac,  postavil jeden z najlepších raketových špecialistov Nemecka. Autobusy so zahraničnými návštevníkmi by mali sprevádzať empatickí sprievodcovia s aspoň základnou mierou odborných znalostí v svojej profesii.

Z tejto odpaľovacej rampy štartovali ľudia na Mesiac.

Blog 4. Montážna hala ISS ( International Space Station).

     Pomalým krokom sme sa vydali k nástupišťu autobusov KSC ( Kennedy Space Center ). K dlhému radu čakajúcich, neustále prichádzali prázdne autobusy. Keď sa zaplnili, hneď odchádzali. O chvíľu sme už sedeli v klimatizovanom autobuse. Našťastie, venoval sa nám tentoraz iný sprievodca. Ten nás sprevádzal labyrintom budov k ďalšiemu objektu,  ktorý niesol meno  International Space Station Center.
      Dosť sme sa ponáhľali, pretože chceli sme vidieť prácu v montážnych halách, kde sa kompletovali jednotlivé moduly vesmírnej stanice ISS. Montáž a posledné skúšky, kontroly pred vynesením raketoplánom na obežnú dráhu Zeme. Tam sa tieto nové časti ISS vytiahli z nákladového priestoru a pripevnili k ISS. Takto to fungovalo niekoľko rokov. ISS sa stále zväčšovala. Je to prvá vesmírna orbitálna stanica Zeme. Medzinárodná. Z celého sveta. Muži i ženy. Na nej je vždy prítomná posádka astronautov a kozmonautov, ktorá sa neustále obmieňa. Iba taikonauti tam zatiaľ chýbajú ... 
      Boli sme upozornení na problém, ktorý bol pre nás dosť nepochopiteľný. Pracovníci NASA končili svoju pracovnú dobu o 16:00 hod. Sadali do svojich zaparkovaných áut a odchádzali domov. Presne na minútu. Žiaden nadčas. Nezaujímali ich žiadni návštevníci. Takže, potrebovali sme sa dostať do montážnych hál ešte pred 16:00 hod., čo sa nám aj nakoniec podarilo. Po spojovacích chodbách, kovových schodoch sme sa konečne dostali dovnútra. Cez presklenené okenné tabule sme videli do vnútra montážnych hál. Pracovníci mali oblečené biele skafandre. Na hlavách čiapky , natiahnuté rukavice. Okamžite som pochopil. Prostredie s vysokou triedou čistoty. Vysoko bezprašné. Presne také isté ako pred rokmi v Tesle Piešťany, š.p. Vyše 10 rokov som pracoval na výskumno – vývojovom technologickom pracovisku, kde sme sa pokúšali z kremíkových doštičiek vyrobiť CMOS obvody, diódy, tranzistory, pamäte do počítačov, mikroelektronické detektory do rakiet. Naša teslácka  mikroelektronická hala, kde sme vyvíjali a vyrábali mikroelektronické súčiastky, bola podobným obrazom toho, čo som videl dole. Iba s tým rozdielom, že tam neboli difúzne pece, naprašovačky, implatátor typu Scanibal, fotolitografické  a epitaxné zariadenia.  Špeciálne priestory. Pýcha československej mikroelektroniky v 80 tych rokoch minulého storočia.
      Videli sme typické valcové moduly, do ktorých sa umiestňovali špeciálne fyzikálne, chemické a biologické laboratória. Pár ľudí si v kľude pokojne plnilo svoje pracovné povinnosti. V dobrom som im hlboko závidel. Pracujú tu  prírodovedci a technici z celého sveta. Keď  sme sa nabažili pohľadu z preskleneného poschodia na montážne prízemie, zišli sme po schodoch do susednej haly, kde boli otvorené priestory s vystavenými ISS modulmi pre verejnosť. Mali sme možnosť priamo vojsť do ISS modulu a vidieť orbitálne WC, sprchovací kút, laboratória, spací kút a mnohé ďalšie. Nikdy by nás nenapadlo, že sa takto priamo zoznámime s orbitálnou stanicou . 
    V súčasnosti tvorí ISS snáď 40 takýchto modulov  plus slnečné batérie, antény a ďalšie súčasti. Dnes doma, v Bratislave, z nášho balkóna sledujeme veľmi často večer a v noci,  iba rýchlo letiaci svetelný bod ISS po tmavej oblohe, po presne vypočítanej dráhe v presných časových cykloch. Podľa web stránky https://www.heavens-above.com si dávame rande s ISS s presnosťou na sekundu a iná stránka https://www.nasa.gov nám povie, ktorí astronauti tam práve pracujú.
 
 

Montážna hala pre vesmírnu stanicu ISS.

Blog 5. Splnený chlapčenský sen


   „ Kronika - Vesmírny projekt Apollo “ , autor: 12- ročný chlapec ...

    V životopise, v kolónke povolanie, si už roky píšem – fyzik. S úctou k tejto náročnej disciplíne a k vedeckým autoritám , s ktorými sa mohol osobne stretnúť, nielen na skúškach, sa považujem  skôr za veľkého priateľa fyziky. Od malička som trávil čas v knižniciach, kde som s obľubou hltal všetko o svete, dávno minulom, i súčasnom. Hlavne encyklopédie, filozofické knihy, politika, svetové náboženstvá, dejiny, prírodné vedy, príroda i šport, ba aj umenie.  Makrosvet vzdialených galaxií, veľký tresk,  mikrosvet  látok skúmaný elektrónovými mikroskopmi v Tesle Piešťany. Fyzika tuhých látok, fyzika nízkych teplôt, magnetizmus, mikroelektronika, vývoj a výroba polovodičov, digitálna telekomunikačná technika, počítače, datové siete. Dlhý reťazec pracovných míľnikov. Od malička  ma najviac zaujímali vesmírne rakety, družice. Najskôr ruské, potom americké, neskôr európske a dnes aj čínske. Inklinoval som s  obľubou  aj k astronómií. Život to akosi zariadil tak, že vždy som, v tomto smere, zostal iba na úrovni záľub.
    Mal som šťastie, že som sa narodil do raketovo - vesmírnej éry. Ako 12- ročný chlapec som s úžasom sledoval Neila Armstronga  a Buzza Aldrina ako pristávali na Mesiaci, presne 20.júla 1969. Od napätia, radosti a strachu som sa schovával pod paplónom, keď v noci, na maličkej čiernobielej TV obrazovke prebiehalo pristátie prvých ľudí na Mesiaci. Snažil som sa celý projekt Apollo zdokumentovať. Tak sa zrodila moja prvá kronika. Bol som spisovateľom, autorom, editorom, dizajnérom, ilustrátorom v jednej osobe, ktorý ju vytvoril s pomocou pera, niekoľkými farebnými fikskami, lepidlom a nožnicami. Dodnes ju schovávam na pamiatku týchto jedinečných udalostí minulého tisícročia...

      Pamätáte sa na túto infarktovú komunikáciu, ktorú sme neraz prerušovane „chytali“ do uší z TV zn. Ametyst, s očami prilepenými na obrazovke, na ktorej sa mihotali nerozoznateľné čiernobiele siluety všetkého možného?

Posádke mesačného modulu „Orol“  ostávalo do pristátia  na povrchu MESIACA  94 sekúnd.
O chvílku sa rozhodne o všetkom. Hlásenia z Houstonu i Orla sa križujú.

Eagle: “23 metrov, vyzerá to dobre. Klesanie 0,2, 1,8 dopredu."
Houston: “60 sekúnd"
Eagle: “Dole 0,8... Dopredu, dopredu. Dobre. 12 metrov, dole 0,8. Dvíha sa trochu prach! 9 metrov, 0,8 klesanie,  jemný tieň ... 1,2 dopredu, 1,2 dopredu, uhýbame trochu doprava."
Houston: “30 sekúnd"
Eagle: “Uhýbame doprava. Signálka KONTAKT! OK, motor vypnutý. ACA zablokované. Riadenie na AUTO, ručné blokovanie motora odpojené. Poistka motora vypnutá. 413 je tam."
Houston: “Máme poznamenané, že ste pristáli, Eagle."
Armstrong: “Houston, tu základňa Tranquillity. Eagle pristál."
Dňa 20. júla 1969, o 21.14.41 SEČ, po 102 hodinách, 42 minutách a 40 sekundách letu uskutočnilo sa prvné  pristátie človeka na Mesiaci. Na Armstrongove hlásenie Houston odpovedá: “Príjem, Tranquillity, máme poznamenané, že ste pristáli. Však už  z Vás tu zopár chlapcov zmodralo.   Konečne sme si vydýchli. Ďakujeme"
Tranquillity: “Ďakujeme."
Houston: “Vyzeráte dobre."

 
 
V tomto obhorenom module sa vrátili ľudia z Mesiaca

   20. júla 1969 prvý človek na Mesiaci
   21.júla 1989 sa nám narodila druhá dcéra
   O ďalších 20 rokov sme s ňou spoločne vstúpili do Kennedyho vesmírneho centra na Floride. Chlapčenský sen sa mi naplnil. Počas neuveriteľnej 12 hodinovej návštevy sa mi pred očami zhmotnili moje spomienky do intenzívneho, neopísateľného zážitku. NASA, Apollo 8-18, rakety Saturn V, Atlas, Mercury, Gemini, ISS, raketoplán Explorer, mesačné vozidlo, vzorky mesačnej horniny, odpaľovacie rampy, pristávacia plocha pre raketoplány, pôvodné riadiace centrum štartov vesmírnych rakiet, atď.
   Videl som vystavené exponáty z ruského vesmírneho programu. Predsa len Američania uznali významný  podiel Rusov na dobývaní vesmíru. Bez nich by sa možno ani oni tak ďaleko nedostali. Jurij Gagarin, projekty Sojuz, Voschod, Sputnik. V spoločnej panelovej projekcií, vedľa seba, Sergej Pavlovič Koroljov (ZSSR) a Wernher Maximilian von Braun (USA), otcovia ruského a amerického raketového projektového tímu. Velikáni, ktorí poslali ľudí  do vesmíru. Oni boli tými, ktorí našli spôsob, ako môže človek opustiť našu rodnú planétu. Nad ich knihami som v detstve a mladosti trávil množstvo času. Ich knihy som čítaval po nociach s baterkou pod paplónom.
    Nedokážem ani dnes slovami popísať, čo som tam vtedy prežíval. Život však rýchlo cvála ďalej. Čo sa udeje o ďalších 20 rokov?


Na pamiatku s Neilom Armstrongom a Edwinom Aldrinom ( Múzeum voskových figurín - Madame Tussauds, New York )

Blog 6. Santa Fe je predsa Trogir v Chorvátsku...

  

V dobrej nálade pri natáčaní náročných filmových scén...   viď.https://www.roliwa.ch/Winnetou/w08.html 

   Presnejšie – v Santa Fe ( malom mestečku, v súčasnom americkom štáte New Mexico ), sa iba v predstavách Karla Maya odohrávali nezabudnuteľné scény legendárneho filmu Winnetou III. V skutočnosti Old Shatterhand ( Lex Barker ) a Winnetou ( Pierre Brice ) cválali na svojich ušľachtilých tátošoch ulicami prímorského mestečka Trogir, v Chorvátsku. Odvtedy uplynulo presne 50 rokov...

   S rodinou a priateľmi som raz strávil letnú dovolenku v blízkosti tohto mestečka. Deti najviac zaujímalo cez deň more a slnko, ale podvečer sa tešili na pravú jadranskú zmrzlinu, ktorú ponúkali bujarí chorvátski predavači, na každom rohu ulíc starobylého Trogiru. Mesto plné turistov, výskajúcich detí. Ulicami sa niesli melodické tóny južanských piesni, ktoré ponúkali pouliční speváci a hudobníci. So zmrzlinou v ruke som spoznával mnohé miesta, kde filmári natáčali jednotlivé sekvencie. Radnica, tu sa stretol guvernér s legendárnym náčelnikom Apačov. Úzke uličky vedúce k prístavu, tam si „podal“ Old Shatterhand banditu, ktorý sa zákerne v blízkom kameňolome pokúšal odpáliť trhavinou skalu a tak zlikvidovať oboch pokrvných bratov, atď. Dovolenka nadobudla v mojich očiach aj iný rozmer, preniesol som sa do detských čias.

   Vo Wikipédii sa dočítame : Karl May opísal Winnetoua ako vzor ušľachtilého bojovníka, ktorý svoju fyzickú aj mentálnu výbavu dotiahol do dokonalosti. Jeho slová, ktoré v českom dabingu dostali priam básnickú podobu, vedia viaceré generácie naspamäť.
„Bílý bůvol dostal od bledých tváří ohnivou vodu. Je otrokem ohnivé vody a jedná jako otrok,“ povedal Winnetou a prejavil svoj charakter. „Winnetou vám radí, buďte opatrní. Vinetou vyčetl z očí těch mužů lstivost, chamtivost, vraždu,“ vravel a uplatnil svoj inštinkt. „Utahové jsou slepé vrány a Dunivý hrom je velký lhář!“ skonštatoval ako majster symbolov. „Winnetou nerad vidí zbraně v rukou dívek,“ riekol ako pravý džentlmen.

    Po ceste do Trogiru sme sa zastavili na celý deň na Plitvických jazerách. Kto by obišiel nádherný  prírodný park s nespočetným množstvom priezračných jazier trblietajúcich sa  vo všetkých odtieňoch zelenej farby a mohutných vodopádov. Ktovie, koľkí návštevníci tušili, že sme sa ocitli v blízkosti filmového Strieborného jazera ( Poklad na striebornom jazere ). Búšilo mi prudko srdce, keď som kráčal okolo jazera a na jeho druhej strane som zbadal otvor do jaskyne, ktorý sa nachádzal niekoľko metrov nad úrovňou hladiny. V jednej chvíli som veril, že tam nájdeme zlatý poklad, o ktorý tak usiloval vodca trampov Cornel.

Kdesi vysoko v horách je ukryto pohádkové bohatství - zlatý poklad, který po staletí střeží Tonkawové před chamtivými bělochy. A jak už to tak bývá, vždy se najde někdo, kdo lační po bohatství a nezastaví se před ničím. Takový je i Cornel a jeho banda trampů. Na scéně se ale včas objeví Vinnetou, Old Shatterhand a početná skupinka jejich přátel, takže je každému jasné, že na cestě za pokladem čeká všechny pořádná porce dobrodružství, romantiky, nebezpečí a motýlů.

   Nie, poklad sme nenašli. Jaskyňa bola maličká, sotva do nej vošlo pár ľudí. Ale, z nej bol nádherný výhľad na jazero, plne sa zhodujúci s tým filmovým ... Režisér šikovne využil puklinu v skalnom brale pre svoju jaskyňu. Trošku som bol sklamaný, ale ako dospelý som pochopil prácu kameramanov. Hneď vedľa, pod Veľkým vodopádom, Winnetou bojoval v prestrelke o život. Priestoru tam bolo strašne málo. Režisér umne vymyslel, že sa scény natáčali „na preskáčku“. Raz banditi, vzápätí  náčelník Apačov strieľali od tej istej skaly, rovnakým smerom ( ani náhodou si nemohli ublížiť), pričom im chrbáty zmáčali padajúce kvapky vodopádu. Jednoducho, až filmový strih v štúdiu dokázal vykúzliť kompletnú scénu, ktorú si všetci pamätáme.

   Dňa 6.6.2015, svetom obletela smutná správa. Vo veku 86 rokov zomrel legendárny francúzsky herec Pierre Brice. Správa o jeho smrti zarmútila mnoho fanúšikov, možno oveľa viac v našom regióne ako v samotnom Francúzsku, odkiaľ pochádzal. Pierre Brice dostal úlohu, ktorá zhmotňovala čestnosť, odvahu, noblesu, spravodlivosť. Usiloval sa o pokojný život v mieri, bez vojen, o priateľstvo. Nemohol zastaviť karavány bielych dobyvateľov z Európy, ktoré sa valili na „divoký Západ“. Aby získali pôdu, petrolej, zlato, neváhali zabíjať pôvodných obyvateľov Ameriky. Krvilačne, bez známok zľutovania, vyhubili takmer všetkých, ktorí im stáli v ceste. Ostatní skončili v potupných rezerváciách. Preto, aj on, náčelník Apačov ktorý sa vzoprel, musel zomrieť...  Niekedy ma mrazí, keď vidím, čo sa okolo nás deje v súčasnosti. Vo svete i v našej Európe. Podobnosť a paralela dejov, vtedajších udalostí, skutočných i filmovo spracovaných, majú toho istého menovateľa...    
   Pierre Brice sa nemusel učiť túto úlohu. Bol to výnimočný človek, ktorý po celý život ostal verný ideálom svojho Winnetoua. Moju generáciu v mladosti silne ovplyvnil po charakterovej stránke. Dokázal nám deťom, mladým i starším, šarmantne ukázať čisté ľudské vlastnosti, o ktoré musíme usilovať aj my, aj dnes a možno práve dnes, keď zlo vyhráva nad dobrom... Tento zápas však raz musíme vyhrať!

   Pierre aj na smrteľnej posteli ukázal, aký bol charakter. Herec si prial, aby trúchliaci na poslednú rozlúčku ( Mníchov) prišli v bielom oblečení a neboli smutní. Druhé prianie dokazuje, aký bol človek. Miesto toho, aby smútiaci utrácali na vence a kytice, peniaze mali radšej venovať Dalajlámovej charitatívnej nadácii "Save the Children". Život nekončí, pokračuje po svojej záhadnej ceste ďalej.

Blog 7. V belgickom meste GENT najlepšie chutí pivo KWAK.

 V týchto neuveriteľných letných horúčavach ( júl 2015) , keď sa denná teplota blíži k 40 stupňom,  je pre nás suchozemcov záchranou útek k moru alebo do hôr, k jazeru, k potoku alebo aspoň nejakému bagrovisku naplneného vodou. Chlapi však hľadajú bezpečnú záchrannú brzdu v pive. Dobre vychladené, s penou alebou aj bez. Hlavne nech zahasí smäd. Neraz, v týchto infarktových dňoch spomínam na malebné belgické mestečko Gent. Na skok od Bruselu. Množstvo pamiatok, historické domy, námestia, kostoly. Gent trošku pripomínal aj Benátky, s množstvom lodičiek prevážajúcich turistov po vodných mestských kanáloch. Po dlhom túlaní sa po meste, sme podvečer zakotvili v štýlovej reštaurácii, akých na každom kroku bolo neúrekom. Všade plno, ale našiel sa jeden voľný stôl. Hral sa práve medzištátny zápas v rugby medzi Walesom a Francúzskom, ktorý vysielala domáca TV. Atmosféra ako keby sa hrali majstrovstvá sveta vo futbale. Belgičania, pravdaže fandili Francúzom, tak sme sa tiež pridali. Nálada bola vynikajúca. Chceli sme ochutnať špeciálne belgické pivo ( vraj ich majú viac ako 2500 druhov ).  A to sa nám aj podarilo. Voľba padla na Kwak. Pivo silné, chutné. Užili sme si však s ním kopec zábavy. Podáva sa v sklenených „skúmavkách“ aké sme poznali na hodinách laboratórnych cvičení z chémie, na stredných školách. Pravdaže väčších, ale s guľatým dnom. Pohár sa nedá položiť na stôl, preto sa pije väčšinou takmer na ex, čo Belgičania zvládajú bez problémov, hlavne pri sledovaní športových prenosov. Nám však doniesli k pohárom aj drevené podstavce, aby sme sa s nimi až tak veľmi netrápili. 

Čo nám našepkal internet :

„ .... Žiadny pohár, ale nie je tak osobitý, ako karafa v tvare presýpacích hodín piva Pauwel Kwak. Pohár, v ktorom sa toto pivo tradične podáva, je možno známejší ako pivo samo. Je modelovaný podľa starodávnych "pohárov na rozlúčku" , ktoré sa používali v dobe, kedy dopravu cestujúcich obstarávali dostavníky ťahané koňmi. Pri hostinci sa mohol jazdec z obdobného pohára napiť bez toho, aby zosadol a po napití si mohol pohár zasunúť do strmeňa. Pauwel  bol legendárny krčmár, ktorý sa preslávil svojim silným pivom s dlhou trvanlivosťou. Slovo Kwak pomenováva vypaseného muža s telom v tvare kvapky. Dnešné pivo uvedeného mena je varené z troch druhov sladu a malého podielu cukru. Chuť a vôňa je sladová s náznakom nugátu, doznievanie je ovocné, pripomínajúce brandy s hrejivým pocitom. Pivovar sa rozkladá okolo typicky belgického zámočku v Buggenhoute vo východnom Flámsku, bol založený v r. 1791 a vystriedala sa v ňom už siedma generácia v rodine Bosteels, od ktorej má aj svoje meno..... „

  Odchádzali sme s pocitom, že Belgičania dobre rozumejú pivám, vedia ich variť tisícorakými spôsobmi. Kwak sa dá vychutnávať, ale pre množstvo alkoholu, čo obsahuje, nedá sa ho vypiť viacej, ako býva zvykom na Slovensku. Francúzi vyhrali, tak sme sa všetci tešili. Mestečko Gent má svoje osobitné čaro. Zapôsobilo na nás, snáď sa tu niekedy ešte vrátime a ochutnáme nejakú inú domácu špecialitu.
 

Blog 8.  Originálna kráľovská drevená loď VASA z r. 1628 na ostrove Djurgarden.

   Štokholm, chladné zimné ráno. V pomrznutom zálive jedna z lodí sa snaží “odhŕňať ľad a sneh” tým, že ich jednoducho tlačí pred sebou bravúrnym spôsobom až na breh! S úžasom sledujeme toto divadlo. Fotoaparát uchováva jeden dramatickejší záber za druhým. Niečo na spôsob odhŕňačov snehu v bratislavských uliciach, ibaže namiesto auta “pluhuje” loď po hladine…

   Kráčame už hodnú chvíľu po namrznutých chodníkoch.  Pred nami sa objavil most, ktorým sa dostaneme na ostrov Djurgarden. Ešte pár krokov a sme uprostred neho. Po moste premáva aj električková doprava. Vkusné čiernozlaté moderné a čisté vozne, radosť cestovať. Z mosta je vidieť nádhernú panorámu mesta. V diaľke švédsky kráľovský palác obklopený množstvom historických budov. Prekročili sme most a rozhliadame sa ako sa dostaneme k prvému nášmu sieľu VASA MUSEET. Všade sú orientačné a smerové tabule, nemôžeme zablúdiť. Je to iba pár metrov.

     Zaujímavosťou je, že na každej mape, každom stánku, každom stĺpe pouličného osvetlenia  je kráľovský znak. Koruna, Tri koruny. Zlaté, čierne, modré. Sú všade. Na poštových schránkach, každá zastávka električky i autobusu je nimi vyzdobená. Dokonca odpadkové kontajnery na triedený odpad majú tieto kráľovské znaky.

     Prechádzame okolo obrovského kaštieľa postaveného v britskom štýle ku vchodu múzea. Banková karta, dve vstupenky pre dospelých a sme v tmavej obrovskej hale jedinečného múzea. Budova VASA bola postavená okolo a nad drevenou loďou, ktorú vytiahli 300 rokov po jej potopení v zálive. Mala to byť pýcha švédskeho kráľovstva. Na tú dobu bola najväčšou loďou na svete. Najlepšie vyzbrojenou. Skvost rezbárstva a sochárstva na lodi. Pýcha však predchádza v pád. Bola taká ťažká, že nadmerné množstvo palebných diel ju stiahlo na dno. Poležala si tam 300 rokov, potom ju prapraprapotomkovia vytiahli, rekonštruovali takmer 20 rokov a strčili do múzea. Máme dnes, čo obdivovať. Jedinečné múzeum nám ukázalo ťažký život námorníkov v 17. storočí a poodhalilo nám čo to z morskej archeológie. VASA bola pompézna plachetnica, ktorú si dal zhotoviť švédsky kráľ Gustáv Adolf a bol na ňu náležite hrdý, lenže zrejme vôbec netušil, aký ju čaká osud, krátko po tom, čo v roku 1628 opustila prístav, už aj klesala ku dnu. Spolu s ňou na morské dno kleslo aj množstvo vzácnych predmetov a bohužiaľ aj niekoľko desiatok námorníkov, ktorí sa tam utopili. O tejto udalosti bolo dlhý čas potrebné mlčať, a tak ležala 333 rokov 35 metrov pod morskou hladinou. Dnes sa jej vrak nachádza práve v múzeu, ktorého meno je totožné s tým jej. V múzeu sa nachádzajú aj stovky ďalších predmetov, ktoré dokumentujú život zo 17. storočia a bolo možné si tu pozrieť aj film o vyťahovaní jej vraku z dna mora, ktorý je natočený v šestnástich jazykoch. Loď zdobia stovky krásne vyrezávaných sôch.  Je možné povedať, že toto múzeum skutočne ponúka jedinečný unikát, ktorý nenájdete nikde inde na svete.

     Prehliadku začíname na úrovni tesne pod strieľňami. A potom neustále stúpame na vyššie a vyššie poschodia. Vidíme na palubu, potom sa dostávame ešte vyššie až k pozorovateľni na najvyššom stožiari. Taká loď sa len tak nevidí. Múzeum však má množstvo sprievodných a doplňujúcich expozícií. V jednej z nich je napr. nádherný prierezový model, maketa lode. Pred ňou  stojí sprievodkyňa a na laviciach pousádzaným školákom vysvetľuje, čo všetko a kde bolo uložené v útrobách gigantickej lode. Tých otázok! Ako na hodine dejepisu. Inde počítačové oddelenie, kde sú nainštalované vizualizačné programy. Každý si môže nastaviť parametre a zistiť za akých podmienok sa loď potopila. To je vlastne hodina fyziky, námorníctva  a počítačovej techniky.

     Všade vidíme originály potápačských skafandrov, ktoré používali potápači pri vyťahovaní lode. Dobové remeselné predmety, námornícke krčmičky. Obrovská mapa Európy pred 300 rokmi. Našli sme na nej kúsok slovenskej zeme. Naznačené skalné masívy, zrejme Tatry, medzi Krakowom a Budapešťou. O tom sme vedeli snáď iba my, že by to malo tak byť. Žiaden názov, iba skaly. O Slovensku svet ani teraz veľa toho nevie, nieto ešte pred 300 rokmi.

    Zišli sme po schodoch pod hlavnú úroveň prízemia múzea, úplne na úroveň dna lode. Tam boli vystavené nájdené potopené predmety. A nielen to. Makety, aspoň si myslíme, kostier utopených námorníkov. Pripojili sme sa k sprievodcovi, ktorý prednášal zhromaždeným návštevníkom a vysvetľoval ako sa najmodernejšími metódami podarilo z kostier námorníkov, z odobratých vzoriek a z identifikovaných DNA vzoriek, počítačovo vytvoriť hodnovernú tvár námorníkov. Potom to už ostalo na šikovných sochároch, ktorí z takto vytvorených fotografií vytvorili 3D portréty tvárí. Až nás zamrazilo, keď sa z vitrín na nás pozerali tváre ľudí, ktoré boli neskutočne skutočné. Takmer živí námorníci vystavení v sklenených vitrínach! Neuveriteľné, kam sa dostala biológia a počítačová  technológia. Takto by bolo  možné urobiť si dokonalú predstavu o fyzickom vzhľade kohokoľvek, nielen týchto utopených námorníkoch...

Blog 9. Dom na stračej nôžke.

Wikipedia nás poučuje :

„....Skanzen je  múzeum ľudovej architektúry v prírode. Pomenovanie vzniklo podľa prvého takéhoto múzea, ktoré bolo v roku 1891 zriadené v parku Skansen vo švédskom Štokholme. Do skanzenov sa umiestňujú stavby, ktoré nie je možné chrániť na ich pôvodnom mieste (napr. pri stavbe priehrad a diaľnic). Ľudová architektúra so svojím blízkym vzťahom k pôvodnému prostrediu tak čiastočne stráca na svojej kráse. Jednotlivé stavby v skanzenoch sú najmä kvôli riziku požiarov ďaleko od seba a preto tu nemožno čítať pôvodný urbanizmus. Napriek tomu skanzeny zachránili už veľa výnimočných diel pôvodnej architektúry všetkých druhov. Najväčší skanzen u nás je Múzeum slovenskej dediny v Martine, Zuberec - Múzeum oravskej dediny, Múzeum liptovskej dediny v Pribiline....."

  Presne tento originálny Skanzen sme navštívili pri našej zimnej ceste po Švédsku.

  Skanzen je presným obrazom švédskej vidieckej architektúry a kultúry. V jeho priestore sme si prehliadli vyše 160 drevených domov pôvodných farmárov, ktoré pochádzajú z celého Švédska. Mohli sme vidieť i pôvodné hospodárske budovy, veterné mlyny. Hneď pri vchode, pod krytým altánkom sa nachádzala plastická mapa, zmenšený model celého skanzenu. Snažili sme sa zorientovať, kde sú rozmiestnené tie najzaujímavajšie objekty. Bolo nám jasné, že nás čaká niekoľkohodinová túra. Kráčame po zasnežených chodníkoch od jednej budovy k druhej. Medzi nimi sú ohrady so zvieratami, domácimi i tými, ktoré žijú vo voľnej prírode.

    Škola. Vidiecka škola. To nás veľmi zaujalo a potešilo. Stará dedinská škola aké u nás tiež existovali ešte pre 60 -70 rokmi. Vo Švédsku v tom čase boli už uložené v Skanzene ako muzeálne exponáty, aby sa ne nezabudlo.  Drevené popraskané lavice, katedra, tabuľa, mapa Švédska.

    Prechádzame okolo nádhernej vyhliadkovej veži k výbehu vlkov, medveďov, európskych bizónov, rysov, sobov. V malých zamrznutých jazierkách cez vysekané prieruby v ľade na nás pokukujú vydry, tulene, lachtany. Iba na chvíľku sme strčili nos do medvedích brlohov. Je zima, predátori by mali spať zimným spánkom ... Vošli sme do nádhernej drevenici. Pred ňou kopa stredoškolákov. Počúvali so záujmom rozprávanie staršej pani, vyobliekanej do nádherného ľudového kroja. Vo vnútri sedeli za stolom jej ďalšie susedky. Stará dedinská švédska idylka. Oživilo to históriu a našu predstavivosť o živote pred mnohými rokmi v tejto krajine. V mnohom nám to pripomínalo život našich malebných dediniek na Orave, Kysuciach, Spiši, či Liptove alebo Zemplíne.

    V stráni pod kopcom sme zazreli drevenice, podobali sa na naše senníky umiestnené na lúkach, ale tieto boli postavené na vysokých koloch. Typický domček  ježibaby z filmovej rozprávky Mrázik. Presne tak vyzerali. Drevenice na stračích nôžkach.  Až tu sme si uvedomili, prečo sú takto skonštruované. Je to predsa kvôli vysokým nádielkam snehu. Niekoľko metrovým závejom. Každé zimné ráno by museli domáci najskôr poometať chodníky pred dverami od snehu. Ale takto, keď dvere sú dva - tri metre nad zemou? Stačí otvoriť dvere a ... vyskočiť do snehu. Skôr, vysunúť rebrík a zliezť po ňom  na zem. Veľmi vynaliezavé a praktické. Najmä tu na severe Európy, kde snehová nádielka je stále bohatá a nepretržitá.

     Pravý, jedinečný skanzen. Prvý v Európe. Mali sme možnosť na malom priestore pozrieť si stavby zo všetkých kútov Švédska, z Laponska, z oblastí za severným polárnym kruhom. Nielen stavby, ale aj oboznámiť sa so zvláštnym spôsobom života severanov, vrátane Sami Peoples, tzv. Saamov alebo zriedkavejšie Sámov, ktorí sú najstaršia etnická skupina žijúca  v Laponsku, v oblasti, do ktorej sa počíta severná Škandinávia (severné Nórsko a Švédsko), Fínsko a ruský polostrov Kola. Písať podrobne o všetkom,  čo sme videli v Skanzene, by znamenalo snáď napísať samostatnú knihu. Nasali sme Švédsko v celej jeho zimnej kráse. Na malom priestore sme získali o ňom veľmi dobrú predstavu. Keďže sme sa vyštverali na najvyšší bod Skanzenu, na mohutný kopec,  boli sme odmenení nádherným panoramatickým výhľadom na Štokholm.

Diskusná téma: Zážitky zo sveta a domova

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok