Užitočné vo svete, užitočné doma

Blog 1. Sklenený vyhliadkový vlak v USA.

Ilustračná fotografia z vyhliadkovej cesty vlakom
viď.napr.https://galleries.apps.chicagotribune.com/chi-amtrak-great-dome-car-photos-20131103/

   V USA ponúka železničná spoločnosť Amtrak pre verejnosť, hlavne turistov, možnosť zoznámenia sa s vnútrozemím krajiny originálnym spôsobom. Stačí nasadnúť do presklenného vlaku a spoznáte krásu krajiny v pohodlnom kresle letiaceho vlaku. Steny vlaku sú sklenené, od stropu až po podlahu. Cestujúci sedia vedľa seba, ako v malom privátnom kine a nechávajú sa unášať scenériou prírody.
Takto je možné precestovať celý „divoký Západ“, z východného pobrežia USA na západné a naopak. Vlaky majú svoje trasy tiež z New Yorku, pozdĺž pobrežia, až na slnečnú Floridu, do Miami. Pravdaže, súčasťou sú aj reštauračné a lôžkové vozne.
   Naše železnice SR sa snažia zatraktívniť cestovanie vlakmi a prilákať cestujúcich. Takýto, presklený vlak, niekoľko vozňov, by bol určite lákadlom pre:
- turistov, hlavne zahraničných, ktorí by na trase, napr. Bratislava – Humenné, mali možnosť spoznať krásu slovenskej prírody
- školy, školské zájazdy ( dlhé hodiny ničnerobenia, spania v autobusoch, by boli nahradené aj praktickým atraktívnym výkladom )
- širokú verejnosť ( priznajme si, kto z nás pozná dôkladne celé Slovensko )
- komerčná prezentácia jednotlivých regiónov Slovenska
- pre našich seniorov
- pre handikepovaných spoluobčanov
- iných

  S manželkou som vlakom precestoval 11 amerických štátov  -  New York State, New Jersey, Pennsylvaniu, Delaware, Maryland, District of Columbia,Virgíniu, North Carolina, South Carolina, Georgiu až na slnečnú Floridu. Cesta nám trvala 31 hodín a videli sme, okrem miest ako Philadelphia, Washington, Trenton, Orlando, Tampa Bay a iné, prérie, indiánske rezervácie, jazerá, zapadnuté usadlosti, diaľnice, vrakoviská áut, dobytkárske farmy, železničné stanice ako vystrihnuté z kultového filmu „ Vtedy na západe“, lesknúce sa mrakodrapy miest, Kapitol vo Washingtone i černocha fajčiaceho tuhú kubánsku cigaru na schodíkoch svojho maličkého dreveného zdevastovaného  domčeka, držiaceho pokope snáď len silou pevnej vôle svojho majiteľa, snažiaceho sa prežiť ďalší deň.
  Myslím si, že pre cudzincov i domácich, naše slovenské vnútrozemie by bolo prinajmenšom také atraktívne ako americké. Naša príroda, naše hrady, zámky, naše hory, mestá i rázovité dedinky sú hodné obdivu. Namáme  sa začo hanbiť. Práve naopak. Prezentujme našu krajinu. Neverili by ste ako sa o nás v zahraničí zaujímajú rôzne skupiny obyvateľov. Viem to posúdiť zo záujmu o ubytovanie v Apartmáne Valko v Dolnom Smokovci. Už viac ako desať rokov komunikujem s rôznymi ľuďmi z celého sveta ( Rusko, Nemecko, Holandsko, Izrael, USA, Veľká Británia, Slovinsko, atď. ). Viacčlenné rodiny s deťmi, študenti, horolezci, mladí i seniori. V drvivej väčšine máme pozitívne ohlasy a spokojnosť s pobytom vo Vysokých Tatrách, o čom svedčí aj to, že sa mnohí opakovane vracajú k nám, na naše Slovensko, do Vysokých Tatier. 

 

Blog 2. V materských škôlkach vo Švédsku a Nórsku pracujú i muži.

      

      Ranná prechádzka škôlkarov v štokholmskom prístave.

   Od rána sa túlam s manželkou po zasnežených uliciach švédskej metropoly. Je10:00 hod, február, mrazivé zimné dopoludnie v štokholmskom prístave. Všade kotví množstvo lodí. Malých , veľkých,  so štátnymi vlajkami i bez nich. Upútali nás mnohé, ale najmä tie, ktoré boli doslova zasypané snehom. Na palube bol umiestnený stôl, pravdaže pod snehom. Ale na ňom, zo snehu trčala vázička so zamrznutými umelými kvetinami! Na laviciach položené deky, tiež prikryté snehom. Nevieme presne, či námorníkov nečakane a náhle zastihla snehová búrka, že nestihli upratať všetko, čo bolo na palube. Alebo sa na to celé jednoducho vykašlali a povedali si: “ Načo upratovať, na jar nemusíme nič vyberať z podpalubia”. V každom prípade upútali pozornosť okoloidúcich turistov, ktorým takto ponúkli ďalšiu zaujímavú štokholmskú atrakciu.
    Ktovie, aký kto mal zámer. V každom prípade, zimný lodný prístav je miestom, kde chodia na prechádzky aj škôlkári. Pekne oblečení do farebných vestičiek. Dve učiteľky a medzi nimi muž, pravdepodobne  otec jedného dieťaťa, v úlohe pedagogického dozoru. Neskôr sme sa dozvedeli, že otcovia a matky sa striedajú na platenej tzv. rodičovskej dovolenke. Zákon umožňuje aj otcom venovať sa svojej malej ratolesti doma. Severania to umocnili tým, že otcovia navyše vypomáhajú aj v škôlkach. Inštitút rodičovskej dovolenky (Parental Insurance Scheme) bol vo Švédsku uvedený do praxe v r. 1974 ako uznanie rovnakých rodičovských práv matky a otca. Z celkového počtu 480 dní rodičovskej dovolenky, ktoré je nutné vyčerpať do 8 rokov dieťaťa, je 60 dní rezervovaných výlučne matke a 60 dní výlučne otcovi, a zvyšných 360 dní môţe byť ľubovoľne rozdelených medzi matku a otca. 390 dní je platených aţ do výšky 80% platu rodiča, zvyšných 90 dní je platený nízkou fixnou sumou štátnej podpory (https://www.sweden.gov.se/sb/d/12092/a/129910). 

   Severania  považujú za dôležitú a potrebnú mužskú autoritu vo výchove  malých detí v predškolskom veku, ale aj v neskoršom veku. Veľmi dobrá myšlienka uplatnená priamo v praxi. Ešte viac a vypuklejšie sme to videli o pár dní neskôr, v hlavnom meste Nórska, v Oslo. Nórski rodičia si môžu vziať 46 týždňov rodičovskej dovolenky, v ktorej priebehu poberajú plat v plnej výške alebo 56 týždňov, behom ktorých poberajú plat vo výške 80%.Tri týždne pred a šesť týždňov po narodení dieťaťa sú rezervované pre matku, zatiaľ čo desať týždňov z celého obdobia rodičovskej dovolenky je rezervované pre otcov (kvóta pre otcov).

   Vigeland Sculpture Park v Oslo je jediný svojho druhu na svete. Nielen, že je to miesto, kde si môžete ísť zabehať, zašportovať, výjsť na prechádzku alebo len tak si posedieť na lavičke, je to tiež tzv.open-air galéria. V parku, na 80 akroch pozemku, sa nachádza 192 sôch pána Vigelanda, s viac ako 600 postávami. Park má širokú hlavnú „ulicu“ postupne stúpajúcu do kopca. Po okrajoch, na podstavcoch množstvo sôch. Zvláštnych nahých sôch. Deti, ženy, muži, starci a starenky. V pohybe, v zamyslení, tváre zachytávajú rôzne nálady ľudí. Radosť, strach, des, hrôzu. Úchvatné divadlo sôch. Každá si zaslúži čas na krátke pozorovanie.
    Nie sme tu sami. Vidíme tu množstvo bežcov, ale aj ľudí na prechádzke. Nóri sú zdatní športovci, práve zima ich najviac láka k pohybu na čerstvom vzduchu.Veľmi milý pohľad a zážitok sme mali zo skupiny škôlkárikov. Dve učiteľky a opäť jeden učiteľ ( rovnaký obrázok ako vo Švédsku ) sa starali o malý drobizg. Behy vo dvojiciach. Štafety. Na celú šírku chodníka. Ani my sme neodolali. Aj niektoré dvojice sôch sa zasekli v prudkom behu, na podstavci ...
   Nielen naše škôlky, ale hlavne základné a stredné školy by potrebovali dramaticky zvýšiť počet učiteľov- mužov. Na výchove detí by sa mali podieľať rovnakým dielom muži a ženy, matky a otcovia v úplných rodinách , učiteľky a učitelia v neprefeminizovaných školách. Rodiny sa od napamäti starajú o charakterovú výchovu svojich detí, školy majú za úlohu dosiahnúť, čo najvyššiu vzdelanostnú úroveň žiakov. Len tak dosiahneme plnohodnotný rozvoj dieťaťa. Nielen po vzdelanostnej stránke, ale aj po charakterovej, osobnostnej. Máme predsa všetci záujem, aby z našich škôl do života odchádzala mládež slušná, vzdelaná, múdra, majúca úctu k sebe navzájom, k rodičom, k starším ľuďom. Predsa ona bude v blízkej dobe kormidlovať našu spoločnosť pozitívnym smerom. Alebo nie?

Blog 3. Nebezpečná rýchla jazda po diaľniciach v Nemecku a najmä na Slovensku.

   

Originálne sme s manželkou oslávili jej meniny. Pozval som ju na automobilové preteky. Nie hocijaké. Cez víkend, 19.- 21.6.2015, sa konali na SLOVAKIA RINGU v Orechovej Potôni ( cca 30 km od Bratislavy ) FIA WTCC Majstrovstvá sveta cestovných automobilov. Úžasná športová udalosť. Televízna spoločnosť EUROSPORT odvysielala na vysokej profesionálnej úrovni sériu prenosov do celého sveta. Doslova milióny fanúšikov si mohli vychutnať tieto preteky, konané na slovenskej pôde. Držali sme palce nášmu mladému slovenskému pretekárovi, Maťovi Homolovi, ktorý prvýkrát vstúpil na takéto svetové kolbište. Zážitok sme mali ohromný. Sledovali sme autá, rútiace sa obrovskými rýchlosťami po rovinkách, ale aj do zákrut, kde neraz dochádzalo ku kolíziám. Našťastie sa nikomu nič nestalo, odniesli si to len plechy karosérii.
   Sledujúc majstrovstvo pretekárov, spomenul som si na nemecké diaľnice, hlavne úsek medzi Frankfurtom n/M a Kolínom. Mal som možnosť zajazdiť si na silnejšom aute úseky aj s vyššími rýchlosťami. V Nemecku nie je obmedzená rýchlosť na diaľnici. Ale, pravdu povediac, dobrovoľne som išiel s rýchlosťou dole. Pri veľkej rýchlosti sa môže stať čokoľvek. Aj veľmi skúsený šofér by mal čo robiť, aby správne zareagoval. Neraz by na to ani nemal čas. Najdôležitejšia je bezpečná jazda. Bezpečne dôjsť do cieľa svojej cesty. Veď v autách jazdíme so svojimi najbližšími. Preto väčšina vodičov jazdí v pravých pruhoch, pri krajnici. Tie ľavé, využívajú sporadicky tí, čo sa niekam “ ženú a ponáhľajú “. Vraj je moderné a lákavé pre „rýchlych“ chlapcov z Ázie sadnúť do lietadla, priletieť do Frankfurtu, na medzinárodnom letisku si hneď prenajať nejaké BMW a „ roztočiť“ to po nemeckých diaľniciach...
   V Nemecku sú aspoň kvalitné vozidlá a platná legislatíva upravujúca neobmedzenú rýchlosť. Ale, keď si spomeniem na naše diaľnice, napr. úsek Bratislava – Žilina, kde niektorí vodiči sa hrajú na pretekárov F1. Pre mnohých z nich je obmedzená, maximálne povolená rýchlosť iba orientačné číslo, ktoré im nič nehovorí. Vidíme každý deň, neraz staré vozidlá v rukách hazardérov so svojimi i našimi životmi.
   Veľmi sme ocenili skutočnosť, že v Orechovej Potôni je zriadené Centrum bezpečnej jazdy v areáli SLOVAKIA RING ( jediné profesionálne na Slovensku ), ktoré poskytuje výcvik pre všetky skupiny vodičov zameraný na zvládnutie nečakanej krízovej situácie. Cvičisko spĺňa najprísnejšie európske požiadavky pre profesionálny výcvik vodičov motocyklov, vodičov osobných vozidiel aj vodičov ľahkých a ťažkých nákladných vozidiel. Môžete si tu vyskúšať jazdu na snehu, na ľade, vo vodných kalužiach, zablatenom nerovnom teréne, atď.
   V rámci pretekov WTCC, cez prestávky nášho atraktívneho víkendu, usporiadatelia ponúkali možnosť na vlastnej koži zažiť pocit havárie. Sedieť za volantom bežného osobného vozidla, byť pripútaný obyčajným pásom a niekoľkonásobne sa s autom kotúľať. Zostať uväznený vo vozidle na streche a potom sa ďalšími kotúľmi vozidla postaviť opäť na kolesá. Pravdaže, nedali sme sa dlho núkať a šli sme si to vyskúšať. Šlo našťastie o trenažér, vozidlo upevnené na silnej oceľovej konštrukcii, riadene sa točiace okolo pozdĺžnej osi profesionálnou obsluhou, odborníkmi.Bezpečnostné pasy nás udržali. Hompáľali sme sa bezmocne pod strechou auta. Doslova – bezmocne. To je ten správny pocit. Bezmocnosť. Radšej jazdiť pomalšie, dodržiavať predpisy na našich cestách, aby k takým situáciam nedošlo. Každého „piráta“ našich ciest by sme mali posadiť do takéhoto trenažéra na tak dlho, aby si uvedomil, aká je to hlúposť a hazard tlačiť plynový pedál až na podlahu. Takéto automobilové trenežéry by mali využívať naše autoškoly. Minimálne  zorganizovať návštevu  Centra  bezpečnej jazdy ( aká je v Orechovej Potôni ) pre budúcich vodičov.
 

Blog 4. Bezpečné prechody pre chodcov v škandinávskych mestách.

   Nykoping, Štokholm, Halmstad, Goteborg, Oslo. Všade rovnaké správanie vodičov v blízkosti prechodu pre chodcov. Spočiatku sme boli v pomykove, neskôr sme si príjemne zvykli. Ako náhle sme sa blížili k prechodom pre chodcov ( bez svetelnej signalizácie ), vodiči áut dávno predtým ako sme vstúpili do vozovky, stáli a čakali, kým neprejdeme na druhú stranu. Dokonca, aj keď sme sa zarozprávali v ich blízkosti, vodiči sa neodvážili pokračovať v jazde. Neuveriteľný rozdiel oproti našim slovenským cestám.

Takéto správanie má viacero dôvodov:
- ohľaduplnosť voči zdraviu a životu peším chodcom
   ( pri zrážke, človek má minimálnu šancu prežiť bez ujmy na zdraví )
- všeobecná inteligencia a tolerancia
  ( žiaden chodec nezneužije ochotu vodičov na to, aby zdržiaval premávku)
- účinná dopravná výchova v školách a rodinách
- legislatíva sa prísne dodržiava, striktnejšie sa uplatňujú postihy zo strany polície voči prípadným ohrozeniam chodcov
- ak sa príjmu smernice, zákony v parlamente, všetci ich dodržiavajú
  ( my sa ich snažíme rôzne vysvetľovať a neraz aj obchádzať )

   Keď sme sa vrátili domov, hneď sme „vytriezveli“ z tohto stavu,  už na prvom prechode pre chodcov. U nás ( česť výnimkám) chodec musí vstúpiť do vozovky, aby prinútil vodiča zastať, berúc na seba riziko, že vodič neubrzdí a zrazí ho. Kde je tu ohľaduplnosť? Pre slovenských vodičov je chodec i bicyklista príťaž, niečo ako prekážka v plynulej jazde vozidiel. Cyklisti sú vytláčaní za krajnicu, neraz i na okraj priekopy. V Bratislave - presnejšie v meste, by som sa neodvážil vstúpiť na vyznačené " cyklochodníky". Chodec si vykračuje po prechode, ale ešte tesne pred ním uháňajú vozidlá a za jeho chrbtom rovnako, rýchla premávka. Žijeme v štáte, kde sa navonok proklamuje láska a ohľaduplnosť k blížnemu človeku. Rázne sa hlásime ešte aj k nenarodenému dieťaťu. Bránime, slovne, život ako taký. Bohužiaľ, na prechodoch pre chodcov, to tak nie je. Tam si nevážime ani zdravie ani holý ľudský život. Chýba nám väčšia tolerancia medzi ľuďmi, potrebujeme sa popasovať so všeobecnou intelegenciou, nevážime si jeden druhého. Žijeme egoisticky, hľadíme iba na svoje záujmy. Uzavretí vo vozidlách, jazdíme agresívne. Autá poniektorým dávajú pocit sily a nadradenosti nad druhými, iní si riešia svoje osobné komplexy. Polícia má nás chrániť. V našom záujme by mala oveľa razantnejšie dbať o naše zdravie a životy na cestách, v zmysle platnej európskej legislatívy. Aj na prechodoch pre chodcov. Tam dochádza denne k priamemu ohrozeniu života.     
 

Blog 5. Afroditine kúpele v cyperskom Paphose  versus  slovenské kúpele v Dudinciach.

Paphos - archeologický park.

  Cyprus, ostrov nádherných pláží, skalných útesov a tyrkysového mora. Neďaleko mesta Paphos sa z vody týči skala Petra tou Romiou. Tu sa podľa legendy z morskej peny zrodila bohyňa lásky a krásy Afrodita. Sem prichádzajú zamilované páry, ktorí túžia po večnej láske. Vraj, ak sa tu okúpete, omladnete a opekniete. Afrodita tú má aj svoje „zazračné kúpele“, malé jazierko, kde k nemu putujú turisti z celého sveta, túžiaci po večnej láske. Bohyňu Afroditu na ostrove uctievali veľmi dlho, ale s príchodom kresťanstva jej kult postupne vymizol.
  Okrem týchto romantických miest nás ovanul aj dych reálnych antických čias. Staroveké Grécko v archeologickom areáli ( patronát UNESCO ), kde sa okrem starovekého divadla, stredovekej pevnosti a majáka, nachádzajú vzácne unikátne mozaiky, ktorými sa Paphos preslávil. Drobné detaily vykreslené tisícami malých kamienkov, robia tieto mozaiky po stáročia umeleckými dielami. Bytostne  sme tu všade cítili prítomnosť Marca Antonia a Kleopatry, ktorí v dobách starovekej Rímskej ríše nemohli obísť tento ostrov.
   Prečo spomínam cyperský Paphos?  V pamäti nám natrvalo utkvel archeologický park. Hoci tu stále prebieha aktívny vedecký výskum, v jeho areáli sa pohybovalo tisíce turistov, bažiacich po histórii. Všade upravené chodníky, najväčšie pamiatky schované pod drevenou strechou budov s detailným popisom v sklenených vitrínach. Strávili sme tu niekoľko hodín, bolo čo obdivovať.
   V marci 2015 sme s manželkou využili víkendový pobyt v malebných kúpeľoch, v našich Dudinciach, na krátky oddych. Aj tu nás ovanul dych histórie  starovekej  Rímskej ríše ako pred časom v Paphose. Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron, dal rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec.Tak začína povesť o víle Dudinke,  ktorá rozprávkovo prispela k vzniku liečivých termálnych kúpeľov.....  Po naučnom chodníku sa dostaneme, k plotom neohradeným, tzv. Rímskym kúpeľom alebo močidlám. Na vkusnej tabuli čítame: „ Najrozsiahlejšia travertínová terasa s výškou cca 1m nad okolitý terén, ktorá vznikla spojením viacerých kôp. Zaujímavosťou je 32 umelo vytesaných bazénikov, ktoré údajne vyhĺbili rímski vojaci. Vyššie položené vraj patrili veliteľom a spodnejšie mužstvu. Až do roku 1958 bol prítok minerálnej vody činný. Odvtedy útvar zvetráva a zarastá vegetáciou. Aj tak však púta svojou mohutnosťou.“
    Na Cypre sa organizácia Unesco stará o zachovanie pamiatok z čias Rímskej ríše, u nás na Slovensku, obdobné stopy rímskej starovekej ríše zarastajú vysokou trávou... Smutné a nepochopiteľné! V tesnej blízkosti, vedľa bazénikov na maličkej lúke, je postavený prírodný amfiteáter, kde sa konajú všakovaké koncerty hudobných skupín ( aj tých najmodernejších ). Nechcem si ani predstaviť, ked v čase ich konania, prírodný historický areál bazénov a močidiel slúži verejnosti ako prírodné WC a smetisko...
   Dudinské kúpele, hoci maličké, sú pekné, postupne sa modernizujú jednotlivé pavilóny, poskytujú všetko, čo pacient potrebuje k svojej liečbe a relaxačnému oddychu. Na viacerých miestach sme videli tabule hrdo hlásajúce, že z fondov Európskej únie boli postavené moderné chodníky, že kúpele majú nové priestory s najmodernejším vybavením. Na každom kroku sme sa stretávali s milým personálom, srdečnými, šikovnými  a milými ľuďmi. Od recepcie, cez jedálne až po zdravotných pracovníkov, ktorí sa odborne starali o poskytovanie liečebných procedúr. Cítili sme sa tu príjemne, všetko bolo vynikajúce, až na tie nešťastné rímske prírodné kúpele.
   Mrzí nás naša neúcta nielen k našej vlastnej histórii (navyše,  v lesíku, vedľa kúpeľného parku -  staré Merovce, sa našli kostrové pozostatky našich predkov Slovenov, z obdobia 6000 -7000 p.n.l. ), v širšom kontexte, ale aj k tej európskej ( jedinečné rímske bazéniky a močidlá ). Neustále nariekame nad nedostatkom peňazí. Veď tu máme možnosť ako spropagovať Dudince, ako pritiahnúť klientov z celého sveta, ako povedané jazykom dnešnej doby „ zarobiť“.
   Naskytá sa tu jedinečná možnosť pre podnikateľov, pre obec , pre kúpele, pre štát ako získať a využiť fondy Európskej únie. Chodníky si vyasfaltovať vieme aj sami, bez pomoci Bruselu. Stačilo by skultivovať kúpeľný park s jedinečnými, dnes  už mrtvými travertínovými kopami, ktoré ostali po ukončení aktívnej činnosti výveru minerálnych prameňov na povrch zeme. Následne pokračovať po naučnom chodníku do areálu rímskych kúpeľov. Tento prírodný skvost  premeniť na park s chodníkmi a lavičkami, osvetlením. Napustiť 32 bazénikov opäť vodou alebo aspoň ich vyčistiť, vykosiť trávu.V blízkosti nechutný amfiteáter prebudovať na tzv. rímske polkruhové divadlo. Na vedľajšej lúke snáď vybudovať detské kúpaliská, ihriská. Je to predsa športová zóna, vrátane blízkeho futbalové štadióna. Ideálny priestor pre vybudovanie kultúrneho a športového centra nielen kúpeľov, ale aj mesta Dudiniec. Príležitosť pre miestnych podnikateľov, pre zamestnanosť obyvateľov. Urobiť tomu zahraničnú propagáciu a tomu odpovedajúci marketing.
   V cyperskom Paphose má bohyňa Afrodita svoje „zázračné“ maličké jazierko ( niekoľko metrov štvorcových, takých jazierok je na Slovensku tisíce)  pod skalou, pre zamilovaných. V Dudinciach máme chátrajúcich 32 jazierok s liečivou termálnou vodou a rozprávkovou vílou Dudinkou, ktorá sa jej bez problémov dokáže aj v kráse vyrovnať. Naši zruční kamenní sochári a ľudoví rezbári by dokázali  z dreva vyrobiť sochy, viažúce sa k povesti, zručne a veľmi hodnoverne . Tie by mohli dotvoriť kolorit areálu, vyhľadávaného návštevníkmi z celého sveta. Piešťanské kúpele majú barlolamača. Dudinské kúpele čakajú na svoj symbol, ktorý im leží pod nohami. Dudinské kúpele, v spolupráci s miestnymi, štátnymi a súkromnými zložkami, môžu oveľa viac spropagovať a využívať bohaté  atrakcie okolia, napr. skalné obydlia v Brhlovciach, ale aj v opustených Hontianských Tesárovciach, totálne schátralú a zdevastovanú Santovku, atď. O takéto zdroje minerálnych vôd aké sa nachádzajú v Santovke, bude raz svet bojovať  a my ich máme nevyužité rovno pod nohami. Našimi. Nepotrebujeme  EU a bruselské finančné fondy. Dokážeme na seba zarobiť aj sami, doma , na našom rodnom Slovensku.
   Máme šikovných ľudí. Vieme pracovať a vieme sa aj z duše zabaviť. Tak, že nám to závidí celý svet. Nezabudneme na neuveriteľne hudobne nadaného profesionálneho muzikanta, p.Pavla Vigľaša (https://viglaspalo.yolasite.com/). V tančiarni liečebného pavilónu Rubín dokázal sám, svojou živou hudbou, svojim spevom pozvať na parket a roztancovať niekoľko desiatok návštevníkov. Jeho repertoár je nesmierny. Od ľudoviek zo všetkých regiónov celého Slovenska, cez populárne žánre, až po džez a rock and roll. Mohli sme si z chuti zatancovať všetky štandardné klasické tance, celý tzv. latino repertoár. V svojej bohatej kariére spolupracoval aj so skupinami Taktici a Elán. V prestávkach medzi tanečnými kolami, dokázal brilantne zobrať do rúk  harmoniku a rozospievať celé dudinské kúpele. Veľmi radi sa budeme vracať do moderných kúpeľov v Dudinciach, ktoré bude s radosťou vyhľadávať celý svet.

Dudince -  travertínové vyschnuté minerálne bazéniky a močidlá.

Blog 6. Malá morská víla v Kodani, cikajúci chlapček v Bruseli.

   Pri návštevách niektorých európskych hlavných miest som začal viac premýšľať o tom, čo ľudí najviac zaujme, čo pritiahne ich pozornosť, čo je dobrým marketingovým i obchodným lákadlom, ako najlepšie spropagovať svoje mesto, kultúru, čím pobaviť.

  Typickým príkladom ako sa to dá s trochou šikovnosti urobiť, sú svetoznáme mestské symboly dánskej Kodane a belgického Bruselu. Žiadni králi, imperátori, vojenskí generáli, spisovatelia, vedci, národní buditelia, či nedajbože politici. Nie. Obyčajné rozprávkové postavičky opantané svojimi kúzelnými príbehmi, ktoré si získali obľubu širokej verejnosti. Doma i v zahraničí. Cestovný ruch má na nich postavenú svoju marketingovú stratégiu, obchody so suvenírmi prekvitajú. Kto bol v Kodani a nevyfotil sa  s pôvabnou soškou malej morskej víly, tak ako keby tu ani nebol ....

  Tato krásna a krehká socha Lille Havfrue ( Malá morská víla) bola vytvorená sochárom Edvardom Eriksonom. Sochárovi stála modelkou jeho žena a socha zobrazuje smutnú Malú morskú vílu, postavu z rozprávky svetoznámeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena.

Socha symbolizuje nesmiernu lásku, ktorú len tak niečo nezlomí, a tiež veľkú obeť, ktorú je milujúci človek ochotný podstúpiť. Je to rozprávkový príbeh o morskej panne, která sa zamilovala do ľudského princa, pre ktorého sa rozhodla stať človekom. Carl Jacobsen, majiteľ pivovaru Carlsberg, nechal túto sochu roku 1913 s veľkou slávou umiestniť v malom záhybe Kodaňského prístavu.

K soške putuje v lete, či v treskúcej zime množstvo turistov z celého sveta. Fotoaparáty cvakajú, kamery sa nezastavujú. Z času na čas, sošku zabalia do bedničky, naložia do lietadla  a prevezú na ďalšiu, v poradí, významnú svetovú výstavu, kdekoľvek na Zemi. I my sme neodolali a odniesli si záber na pamiatku, hoci sme sa museli na chvíľu popasovať s húfom kórejských turistov o miesto pri tejto modle.

Podobne to bola aj nedávno v Bruseli. Len pár krokov od centra sa nachádza svetoznámy symbol Bruselu - Manneken Pis ( Cikajúci chlapček). Bronzová soška nahého chlapca pochádza zo sedemnásteho storočia, ale jeho slávne dni nastali až po tom, ako nastúpil kariéru manekýna. Jeho prvý kostým dal ušiť Ľudovít XV. a jeho príklad odvtedy nasledovali stovky korunovaných hláv či demokraticky zvolených predstaviteľov rôznych krajín. Má svoje múzeum, kde má uložených takmer 800 kostýmov. Dokonca vlastní svoj vlastný na mieru ušitý detviansky kroj zo Slovenska! Bol už indiánskym náčelníkom, Sherlockom Holmesom, tibetským mníchom, či belgickým karabinierom. Cikajúceho chlapčeka volajú aj najstarším občanom Bruselu. Súčasná bronzová soška pochádza z roku 1817, predtým bola z kameňa. Viažu s k nej viaceré legendy. Údajne v 13. storočí, keď Brusel obliehali nepriatelia, chlapček ocikal a zahasil tak zapálenú bombu a zachránil mesto pred vypálením.Stačila neuveriteľná povesť, zaujímavá rozprávočka, trošku fantázie, trošku nadsázky, zmysel pre humor a výsledok bol na svete!

   

 Keď sa prenesiem domov, na naše Slovensko, hneď ma napadajú viaceré myšlienky. My máme predsa nespočetné množstvo rozprávkových bytostí, povestí, ktoré svet nepozná a mohli by sme ich využiť. Veď, zápasime s tým ako pritiahnúť turistov, svet k nám, ako spropagovať našu krajinu, naše mestá a dediny. Naša Červená čiapočka, Janko Hraško, perníková chalúpka, levočská biela pani, Majka z  Gurunu, či Popolvár a stovky iných sú vďačnými námetmi na zamyslenie. Nepotrebujeme sochy, ktoré rozvadia poslancov v parlamente, rozdelia celý národ. Načo sú nám vojvodcovia a imperátori na koňoch, načo sú nám sochy politických osobností v nadživotných veľkostiach, ktoré stáli neskutočné sumy peňazí. Áno, patria do našej histórie. Ale nikdy sa nestanú tým, čo ľudia hľadajú. Majú byť svojské, charakterizujúce dané mestečko, kraj. S nevšedným príbehom, aj keď vymysleným. Blízke ľuďom, deťom, mládeži. Mali by prinášať na námestia dobrú náladu, humor, ale aj humanizmus, niečo pozitívne, niečo na zamyslenie, niečo, čo si rád každý kúpi v podobe suveníru na pamiatku. Nepotrebujeme abstraktné kovové a plechové súsošia symbolizujúce vedecký pokrok alebo jesennú náladu v prírode, či filozofické myšlienky nepochopených mysliteľov nášho národa. A to všetko v jednom diele. Stačia nám maličké, niekoľko centimetrov vysoké sošky, ktoré každý pochopí, ktoré každého zaujmú. Na brehu Dunaja, na Počúvadle, či Sitne, pod Strečnom, či na zvolenskom námestí ..... Košice majú svojho „Maratónca“, Piešťany „ Barlolamača“ a čo Levoča ( tajomná biela pani ),Trenčín ( pán Váhu a Tatier ), Červený Kláštor ( lietajúci fráter Cyprián ), Klenovec ( zlapanie Jánošíka), Štrbské pleso ( skaly na brehu sú prázdne...).....? a ďalšie mestečká a dedinky...?  

  História nášho národa je bohatá, obráťme k nej svoju pozornosť. Máme naozaj z čoho čerpať! Využijme to čo máme, vo svoj prospech. Nepotrebujeme toho veľa. Stačí zobrať rozum do hrsti.  

Blog 7. Mestská autobusová verejná doprava v Miami na Floride.

        Našli sme tú správnu autobusovú zastávku. Autobus prišiel a my sme sa v zástupe pasažierov snažili dostať  do vnútra. Šli sme druhýkrát autobusom, ale až teraz sme si začali všímať ako to v ňom celé funguje. Šofér je šofér, ale nielen to. Je to osoba nanajvýš dôležitá a zaneprázdnená. Kumuluje v sebe viacej funkcii, takže je to osoba univerzálna. Odborne vzdelaná. Je to pokladník, ktorému pcháte do pokladničky vždy dve  jednodolárové bankovky. Je jedno, či idete jednu zastávku alebo máte chuť ísť na konečnú. Stále rovnaká cena. Pokladník nič nevydáva. Vy musíte mať dve jednodolárové bankovky, pretože ak nie, nikam necestujete. Zostávate na zastávke a rozmýšľate, kde zohnať tieto vzácne bankovky. Ak máte predplatenú dopravnú kartičku, šofér, skontroluje, či mu zasvieti zelená kontrólka na snímacom zariadení.  Ak áno, všetko je O.K. Máte predplatenú cestu, môžete sa viezť. Ak nie, zase nikam necestujete. Červená kontrólka Vás znovu posiela vonku na zastávku, kde získavate dostatok času premyslieť si, kde zohnať kartičku, ktorá aktivuje zelený signál na šoférovom záhadnom zariadení ... Šofér vlastne, keď nešóferuje, pracuje aj ako revízor. Cez neho neprejde nikto, kto nemá zaplatené. Chcel som napísať ... zaplatený lístok, čo by nebola celkom pravda. Zaplatené áno, lístok nie. Lístky neexistujú. Nie sú potrebné. Nie je ich kam strkať v autobuse. Ani pravé, ani falošné. Veru tak. Šofér je tiež revízor. Zásadne vozí iba platiacich Cash pasažierov. „Čierní ”pasažieri neexistujú. Dopravná spoločnosť nepotrebuje zamestnávať revízorov. Veľmi úsporné, účinné a také jednoduché. Šofér je tiež informátor. Hneď vo dverách informuje každého kto má medzery v znalosti zastávok tejto autobusovej linky, kto má problémy s orientáciou a prácou s mapou mesta. Venuje sa mu neobmedzenú dobu. Dovtedy, kým nádejný pasiažier má chuť s ním konverzovať a je spokojný. Dokonca, aj  keď napriek záplave informácií sa tvári neisto, v tvári je pobledlý, ba vyžaruje z neho strach a obava, či vystúpi na správnom mieste. Žiaden strach. Je tu predsa šofér. Šofér vie, kde má zastať a dotyčného pasažiera vyloží, aj keby ho mal vyniesť   na rukách. Bude ho vyzývať cez reproduktor, bude mu vysielať rafinované informácie cez svetelné noviny,  zobrazované na zelenom display ...

      

      Určite to s ním dobre dopadne. Šofér je trénovaný psychológ a manažér.  Takto asertívne sa správať k stovkám cestujúcich každý deň ... Klobúk dole. Zďaleka to nie je všetko. Keď príde na zastávku cyklista, čo sa aj dnes práve stalo, nastáva zaujímavá situácia. Čakali sme ako si šofér poradí. Hravo. Vybehol vonku, schytil bicykel a upevnil ho do stojanu, ktorý bol  upevnený dole, pod čelným sklom! Prišiel tiež vozíčkar. Šofér nezaváhal ani minútu. Pasažierov sediacich vpredu na prvých štyroch sedadlách slušne vyzval, aby zaujali miesta v zadnej časti súpravy. Ich sedadlá zdvihol a  na uvoľnené miesta pomocou zdvíhacej plošiny dopravil milého vozíčkára. V kľude nikto v autobuse ani nemukol. To by si šofér hneď všimol a hneď by sa snažil vytočiť linku 911. Šofér, tentokrát v úlohe telekomunikačného operátora, by viedol dôležitý rozhovor s odborníkmi na druhom konci. Určite po krátkej chvíli by v autobuse už ďalej necestoval žiaden nespokojný pasažier. 

        V autobuse sa zásadne vezú iba spokojní cestujúci. Hoci autobus bol narvaný až po strechu, všimli sme si, že po oknách až dozadu sa tiahnú ovisnuté žlté lanká. Keď sme sa priblížili k nejakej zastávke, vždy sa našiel niekto, kto ju potiahol. Tým sa mu podarilo rozsvietiť napis STOP REQUEST na šoférovom display. Šofér disciplinovane zastal. Pozerali sme vonku na večerné miamské ulice plné ľudí , blížila sa zastávka a nič. Šofér nezastal. Hneď nás napadlo, že si ju nevšimol, je už dosť prepracovaný. Potrebuje prestávku. Radšej by sme mali vystúpiť... Omyl. Šofér má kondíciu. Je trénovaný športovec. Zjavne je čulý ako rybička. Dvaja cestujúci, ktorí chceli vystúpiť (používali reč, ktorá nám veľmi pripomínala ľubozvučnú reč našich spoluobčanov maďarskej národnosti) urobili chybu. Nepotiahli lankom! Ich chyba. Šofér je trénovaný na lanko. Nezastaví. Ak sa nikto lanka nedotkne, šofér bez zastavenia rýchlo doplachtí až na konečnú. Niečo podobné platí pre cestujúcich vonku na zastávke. Tam zase, ak nezdvihnete ruku, nie na pozdrav, ale na znamenie, šofér sa na Vás milo usmeje, ale nezastaví. Všetky zastávky sú na znamenie. Nie ako u nás. Nikdy nevieme, ktorá zastávka je na znamenie a ktorá nie. Je to jednoduché. Šofér sa nikdy neháda. Šofér musí byť v kľude, aby mohol bezpečne prevážať cestujúcich. Šofér je tvor nanajvýš lojálny a chápavý. Má tiež hlboké vedomosti v odbore zdravotníctva, ovláda zásady prvej pomoci. Cestujúcemu príde náhle nevoľno  od žalúdka ?  Viac toho vypil vzhľadom na konštrukciu svojej telesnej schránky?  Predávkoval sa drogami? Žiaden problém. Šofér to vie pochopiť. Dotyčnému stačí zatiahnúť lankom, vysvetliť šoférovi povahu svojho problému a je tu riešenie. Šofér koná okamžite. Reaguje pohotovo v záujme zdravotne ohrozeného svojho cestujúceho. Okamžite zastaví, pravdaže mimo zastávky! Pasažier, tentokrát prekvalifikovaný do kategórie pacient, vybehne zrýchlene vonku a snaží sa zbaviť jedovatých látok, nahromadených v jeho tele. Šofér trpezlivo čaká so svojim autobusom plným cestujúcich na zotavenie sa svojho nezbedného pasažiera. Zase nikto v autobuse nespochybňuje vzniknutú situáciu. Všetci trpezlivo čakajú. Seriózny pán  poctivo drží tri ťažké tašky, počerný chalan príde neskoro na rande, možno rozhodujúce v jeho živote .... Nie je kam sa ponáhľať. Po hodnej chvíli sa náš kolega cestujúci vracia, zaujíma svoje miesto. Dvíha ruku na znamenie, tentokrát, je to znamenia vďaky a šofér pokračuje v ceste ďalej. Šofér je navyše veľmi galantný a ohľaduplný k svojim cestujúcim. Najmä k starším osobám. Kým si babička, pohybujúca sa veľmi neistým krokom trebárs aj do zadnej časti autubusu, nesadne, šofér sa nepohne z miesta. Keby sa pohol a babička by spadla, mal by problém. Tentokrát by babička určite vytočila číslo 911 a v úlohe, telekomunikačného operátora, by viedla dôležitý rozhovor s odborníkmi na druhom konci. Určite, v krátkej dobe,  by v autobuse už nešóferoval náš šofér, ale úplne iný, ešte zodpovednejší šofér.

        Platiaci cestujúci chce cestovať komfortne a bezpečne. Musí mať pocit, že za svoje peniaze dostáva službu tej najvyššej kvality. S tým môžeme iba súhlasiť. Tento systém by bol veľmi vhodný aj u nás doma. MHD by sa určite dostala na oveľa vyššiu úroveň. Pritom by sa zlepšila kultúra cestovania a znížili by sa náklady ....

         Vystúpili sme do podvečerných ulíc South Beach. Hneď nás omráčila horúčka blížiacej sa sobotňajšej noci. Ulice praskali vo švíkoch. Pred každou reštaráciou stoly plné stolujúcich návštevníkov. Všade sa hoduje, popíja, hlasno debatuje. Na každom kroku sa snaží niekto spievať, podmanivé tóny sa rozliehajú a navzájom preplietajú. Rôzne žánre, zdanlivý chaos. Dovolenková atmosféra dýchala z  plných pľúc. 

Blog 8. Park miniatúrnych stavieb EÚ v Bruseli, miniatúrny Smolenický zámok v Smoleniciach.

 

 Obr.1 Miniatúra Smolenického zámku v Smoleniciach.

     Po návrate z tajomného Molpíru do Smoleníc sme sa s manželkou stretli s výnimočným človekom, obyvateľom Neštichu ( časť Smoleníc), pánom Rudolfom Hirnerom. Tento pán má 78 rokov, ale pôsobí oveľa, oveľa mladšie. Neuveriteľne vitálny, pracovitý, zručný a vzdelaný človek. V rozhovore s ním som si uvedomil zaujímavú vec. Znalosti našich predkov Slovenov týkajúcich sa baníctva, ťažby nerastných rúd, ťažby a spracovania vzácnych kovov, výroby železa, železných výrobkov, technológie výroby zliatin kovov  a výrobkov z nich sa dedili z pokolenia na pokolenie. Mnohí tieto technológie poznajú veľmi dôverne! Vedomosti  sa prenášali ústnym podaním, tak mimovoľne, z otca na syna. Tento šikovný pán tieto znalosti prakticky využíval pri stavbe svojho domu, dodnes si pamätá pracovné postupy. Čo je zaujímavé a hodné nesmierneho obdivu, postavil si vlastnoručne zmenšenú kópiu Smolenického zámku. Od stavebných prác, cez vyrobené drevárske, rezbárske  a stolárske minisúčiastky,  kovové odliatky, až po vonkajšie osvetlenie celého objektu. Všetko sám a svojim umom, svojimi rukami, vyrobené pre svoje potešenie i radosť druhých. Pritom, vo svojom veku, ju aj dnes neustále zdokonaľuje a vylepšuje. Miniatúra stojí v jeho záhrade. Obdivujú ju domáci obyvatelia Smoleníc, ale aj náhodní okoloidúci. Hlavne v zime, keď je nádherné farebne osvetlený, púta pozornosť idúcich áut po ceste.

     Je to nádherné dielo, ktoré by si zaslúžilo byť vystavené trebárs v belgickom bruselskom parku Mini-Europe na čestnom mieste. Bratislavský modrý kostolík by nestál osamotený, kdesi na okraji celého parku tak, ako aj naša Slovenská republika zaujíma periférne miesto v modernej EÚ....Prečo je to tak?  Nemali by sme sa s tým uspokojiť. Predsa patríme medzi najstaršie európske národy. 

    V belgickom Bruseli, momentálnom hlavnom meste Európy, sme si uvedomili ďalšiu vec. Belgicko má svoju Mini-Európu ( kde sú vystavené hlavne celé mini námestia Bruselu, Antverp, Gentu, viaceré nemecké a talianske hrady, pražský Orloj, taliansky Vezuv, atď.), Taliani majú svoju Mini-Itáliu v Rimini, ale prečo by sme nemohli mať u nás doma naše miniatúrne Mini-Slovensko?

Obr.2 Mini – Europe v Bruseli, pohľad z vrcholu Atómia. 

Väčšina metropol sveta má svoju typickú dominantu. V prípade hlavného mesta Belgicka – Bruselu, je ňou svetoznáme Atómium, niektorými prezývané aj ako „bruselská Eiffelovka“. Atómium je 102 metrov vysoká stavba predstavujúca 165 miliárdkrát zväčšený model molekuly železa. A Vy sa môžete do tejto molekuly, resp. jednotlivých atómov ísť aj priamo pozrieť. Transport v Atómiu zabezpečuje na vrchol (nachádza sa tam reštaurácia s vyhliadkou) rýchlovýťah s kapacitou 22 ľudí. Vyveziete sa tam za 23 sekúnd. Medzi jednotlivými atómami sa návštevníci presúvajú eskalátormi, ktoré sú mimochodom jedny z najdlhších v Európe (najdlhší má dĺžku 35,4 metrov). Každá s eskalátormi prepojených deviatich gulí predstavujúcich atómy dosahuje priemer 18 metrov. Atómy sú vlastne spojené približne 30 metrov dlhými rúrami s priemerom do 3,3 metrov. V atómoch si je možné prehliadnuť rôzne expozície. Z vtáčej perspektívy reštauračnej výhliadky sme si mohli dokonale prezrieť miniatúrne stavby parku Mini-Europe.                                                                                     Zdroj: https://www.walkers.sk/atomium.php

    Uvedomme si podstatu takéhoto projektu. Bola by to neuveriteľná propagácia celej našej SR. Na našom Slovensku máme obrovské množstvo hradov, zámkov, prírodných útvarov, ktoré by si zaslúžili v miniatúrnej forme  reprezentovať našu krajinu. Máme šikovných a zručných ľudí ( napr. takých ako je pán Rudolf Hirner zo Smoleníc), ktorí by toto dokázali s láskou zrealizovať. Určite, aj v súčasnosti sú u nás vytvorené takéto podobné diela, len o nich nevieme alebo sú známe iba na regionálnej úrovni, na úrovni miest a obcí.

    Je to neuveriteľný obchod. Napr. v Bruseli za individuálny vstup zaplatia deti do 12 rokov 10 €, vstup pre starších stojí 13,40 €. Čo je príležitosť pre podnikateľskú sféru. Štátnu i súkromnú.

   Medzi typickými symbolmi Bruselu - vežou Atomium a známou futbalovou arénou King Baudouin Stadium - sa na ploche 2,4 hektára rozprestiera celá Európa. A pre mnohých ešte čarovnejšia ako tá reálna. V parku miniatúr Mini-Europe nájdete modely najkrajších a najvýznamnejších budov Európskej únie z viac ako stovky miest členských krajín.

Na našom Slovensku máme určite oveľa viac ako 100 vhodných modelov ( Dóm sv. Alžbety v Košiciach, hrady v Bratislave, Zvolene, Smoleniciach, Bojniciach, celé stredoveké námestia v Bardejove, Levoči, Banskej Štiavnici, Trnave, Skalici atď.). Máme svoj historický Šoldov, Molpír, Velestúr, Bulbricht. Národné prírodné parky. Stovky jaskýň,  desiatky skanzenov ľudovej architektúry. Máme dosť renomovaných pracovníkov Historického ústavu SAV, ktorí by dokázali natipovať takého objekty. Máme sa čím pýšiť pred svetom! Máme čím pozvať svet k nám s pohostinnosťou nám vlastnou, čo sme zdedili po našich predkoch. Od pradávna sme vítali hostí chlebom a soľou a tí sa cítili u nás dobre. A my s nimi. Prečo to nemôže takto fungovať aj dnes?   

         

Obr.3  Pán Rudolf Hirner so svojim Smolenickým zámkom.

Blog. 9 SLOBODA POD NÁKLADOM

Obr.1 Krst DVD ( tatranským snehom )

 

   29.12.2016  Horný Smokovec – Grand Hotel Bellevue – kongresová sála  ,  Film SR, 61 min. réžia Pavol Barabáš. 

   V tento  podvečer vo Vysokých Tatrách pomerne slušne mrzlo. Vonku bolo okolo -9 stupňov. S radosťou sme si našli čas a vyrazili do mrazivej rodiacej sa noci, ktorá sa už vznášala nad Smokovcami, na krst DVD ( čerstvým snehom), filmu Sloboda pod nákladom, významného slovenského dokumentaristu, kameramana, režiséra, milovníka hôr, nádhernej prírody, pána Pavla Barabáša. Tento majstrovský film je holdom, poklonou, uznaním práce najstarším tatranským nosičom, posledným v Európe, ktorých už viac ako 40 rokov stretávame na turistických chodníkoch. Neúnavne zásobujú vysokohorské chaty všetkým, čo bežný turista na chate ocení. Občerstvenie, teplo pred nepriaznivým počasím, nocľah, nejaké potrebné drobnosti do výstroja, či suveníry.

     V príjemnej sále sa zišli nielen milovníci tatranskej prírody z rôznych kútov Slovenska, ale aj hlavní protagonisti filmu za jedným okrúhlym stolom. Rôzne typy ľudí. Medzi nimi bývalý učiteľ, či hudobník, violončelista. Vraj nosič je najužitočnejšie „ zviera“ v Tatrách, pritom najmenej chránené.... Vskutku, v čase i nečase, nosieva svoj náklad na chaty, trpí v každom počasí. Znáša posmešky a urážky „ turistov“, tým ostatným poskytuje informácie, radí, pomáha. Zučastňuje sa záchranných akcií spolu s členmi horskej služby. Na chate upratuje, varí, umýva riady, opravuje strechu. Fotografuje, filmuje, pripravuje sa na náročné horolezecké túry v Alpách, Himalájach... K mojim doteraz najobľúbenejším kultovým filmom patrila Medená veža, ale tiež Orlie pierko, kde herci Ivan Mistrík a Ivan Rajniak priblížili prácu tatranských nosičov na „Chate v Stratenej doline“, ktorej  exteriéry boli dávno dočasne vybudované v Lomnickom sedle pre potreby filmárov. Teraz sa k  nám, vďaka Pavlovi Barabášovi, dostal film o skutočných nosičoch, o skutočných ľudských príbehoch.

    Títo ľudia našli v horách slobodu, pokoj, nesmiernu krásu hôr. Každý deň sa pasujú s horami, ale najmä sami so sebou. Prekonávajú prírodné prekážky, ale zrejme aj tie svoje osobné problémy, ukryté v hĺbke duše. To vari píšem už aj o sebe. O tom, čo aj mňa láka celé desťročia sa neustále vracať do Vysokých Tatier. Podnikať staronové „turi“ ako ich podnikali naši dávni predkovia„ turavi“, pred tisícročiami. Tatry nám poskytujú oddych, relax, panenskú prírodu, možnosť ponoriť sa do vlastného vnútra, únik od neuveriteľného stupídneho tlaku „modernej“ doby, od nateraz všemocného konzumu, od hrôz a desivých správ, ktoré sa na nás valia z printových médií a TV obrazoviek.

   Čo môže byť krajšie v Tatrách? Ráno sa vydať na celodennú túru, podvečer sa na hodinku ponoriť do termálnych bazénov v Aquacity a večer v kresle pri pohári vareného vína chytiť do rúk knižku „Smiech na lane“ od Ivana Baja a zabávať sa na neskutočne vtipných príbehoch, ktoré nosiči zažili pri stretnutiach s nami turistami ( ceprami ), či horolezci v skalných žulových stenách tatranských veľhôr.

   Rád mám týchto tvrdých chlapov pod krošnou. Ak sa mi podarí zdolať Rysy z poľskej strany od Morského oka, rád si oddýchnem na Chate pod Rysmi u chatára Viktora Beránka. Rád si, najmä v tuhej zime, posedím na lavici pri peci vo vnútri Reinerky u chatára Petra Petrasa, pri teplom sherpa čaji, ba radšej si dám dobre vychladené pivo na Skalnatej chate u chatára Laca Kulangu ako v supermodernej reštaurácii na Skalnatom Plese.

   Rozumiem týmto chlapom veľmi dobre. Prajem im veľa veľa zdravia, aby sme ich mohli strávať v horách ešte dlhé roky. Patria do tatranskej prírody pevne ako kamzíky. Veľká vďaka patrí Pavlovi Barabášovi za brilantný film „ Sloboda pod nákladom“. Priradím ho k mojim kultovým filmom.   

Obr.2  S  Pavlom Barabášom                                                                       

Diskusná téma: Užitočné vo svete, užitočné doma

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok