Po stopách našich predkov - Slovenov , p.n.l., trochu inak.

Blog 1.   Úvod do histórie našich predkov, tisícročia pred našim letopočtom!

2.Oskár Cvengrosch : Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek , Vydavateľstvo  Eko-konzult, 2014                                                                              3.Cyril A. Hromník:  Sloveni a Slovensko , Vydala Matica slovenská (2015) s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR

Blog 2. Šoldov ( v blízkosti obce Štrba) pod Vysokými Tatrami

      

 Inšpirovaný knihou C. Hromníka „ Sloveni a Slovensko“, v ktorej autor venuje zvláštnu kapitolu Štrbe a Štrbskému Plesu, som sa zastavil na mieste zaniknutej osady Šoldov. Z osady je nádherný výhľad na panorámu Vysokých Tatier. Obec Štrba má v pláne vybudovať v blízkej budúcnosti múzeum „Šoldov – stredoveká osada“,  prístupnej naučným chodníkom z diaľnice D1 ( parkovisko Štrba) a tiež cyklotrasou, ktorá už teraz láka turistov na toto nádherné miesto.

 Čo hovorí predkresťanské názvoslovie podľa Cyrila Hromníka ?

• V indicko tamilsko - dravidskom jazyku nájdeme  Satur-ba Palása(m), z čoho vzniklo „Štrba Palása“ a následne Štrbské pleso ! 
• Koncept  indickej kozmológie je obsiahnutý v mene Poprad, ktoré pozostáva z tamilského pó - odísť + para(m) – nebo + nad(i) – rieka, i.e. Poparanad, čiže Poprad a opisuje tento na severovýchod mieriaci tok ako Rieku Odchodu do Neba alebo Rieku Cesty k Bohu.     
•  Jamské pleso, položené v povodí Váhu, patrí do tmavej západnej polovice matra-kyjatice-tatra mandaly. Je geografickou a teologicko-kozmologickou súčasťou Liptova - regiónu tých, ktorí meditovali na indo-dravidského Boha Smrti JAMU ( z toho Jamské pleso ). Tým sa hovorilo Alipatakan, neskoršie Lipták/Liptáci, čo dalo vznik regionálnemu menu Liptov.

 Čo nájdeme v knihe „Sloveni a Slovensko“ od Cyrila Hromníka ?                           V kapitole 7.2. Sloveni, na rozcestí spásy a reinkarnácie: Štrbské pleso a Jamské pleso v Tatrách:

     Slovenské dejiny, dejiny Vlasatého Boha velebiacich Slovenov, súc dejinami Horalov, Horniakov alebo Uhrov, začali v horách zeme U Hory, nie však medzi prehistorickými pastiermi kráv, oviec a kôz, ale medzi prospektormi, zlatokopmi a tavičmi medi a bronzu a medzi dlhovlasými mníchmi, hermitmi a reklusmi, ktorí hore Tisou, Hornádom, Nitrou a Váhom do týchto hôr v severných Karpatoch prišli za samotou, za Bohom, ktorého nazývali Bog, a tu ho hľadali a v sebe samých našli, pretože ich Bog nebol nič iného než Absolútne Sebapoznanie. Sám Boh im tu meral čas tým, že jeho viditeľný prejav, slnko – jeho pravé oko kĺzalo ako prekrásna víla po malo a veľkotatranských štítoch a hrebeňoch  a keď sa pri pohľade z Burchbrichu ( hradisko alebo možno náboženské kultové miesto v dobe bronzovej v dnešnej Veľkej Lomnici, v blízkosti Popradu ) na jesennú rovnodennosť doslova utopilo v „Jazere Najvyššieho Povedomia“, v Štrbskom plese, nastala noc bohov.
    Štrba leží na rozhraní Popradu ( cesta do neba) a Váhu ( cesta pozemská). Na rozhraní sféry Neba – reprezentovanej riekou Poprad, a sféry Zeme – reprezentovanej riekou Váh, stojí Štrba, hrana Najvyššieho Vedomia a Večnej Spásy, je hlavným rozvodím horskej časti Slovenska nad Dunajom. Oddeľuje vody Váhu od vôd Popradu a Hornádu a tieto odvodňujú doslova každý kút Matra – Kyjatice - Tatra mandaly.
    Štrba, pod Štrbským plesom, kde starodávni slovenskí pútnici stáli na prahu spásy, oddeľuje aj dve najvýraznejšie kultúrne oblasti horského Slovenska: Liptov, zem Liptákov, teda zem tých, ktorí kontemplujú Boha Jamu, čiže zamýšľajú sa nad smrťou a Spiš, Zem Blaženosti alebo Zem Spišiakov, teda zem dlhovlasých pútnikov, ktorí s ružencom v rukách šli za večnou spásou.
     V tejto zmysluplnej kozmologickej toponýmii nebolo ťažké nájsť cestu k poznaniu pravdy a k večnej spáse. Avšak v neskorších dobách, hlavne v dobe kresťanskej, slovenský ľud význam starodávnych toponymických smerníkov pozabudol a svoju Cestu do Neba stratil, nahradiac ju cestou cez Jeruzalem a skrz Kalváriu. Staré smerníky však v podobe miestnych mien ako Štrbské pleso, Štrba, Poprad, Kriváň, Jamské pleso, Liptáci atď. prežívajú dodnes, len ich treba vedieť čítať v slovenčine bronzovej doby.

Čo hovoria pracovníci Archeologického ústavu SAV v Nitre i starí obyvatelia Štrby ?

     Šoldov je pravdepodobne zaniknutá stredoveká osada z 13.-14. storočia v katastrálnom území podtatranskej obce Štrba. Historický problém Šoldova je v tom, že sa nevie, či ide o pôvodnú osadu Štrba, ktorá už okolo roku 1280 je poddanskou osadou zemana Bogomera, má už kostol svätého Ondreja, alebo či ide o osadu, ktorá tam bola pred kolonizáciou, alebo či ide o zvláštnu osadu Šoldov v štrbskom chotári.

     V ľudovom podaní starých obyvateľov Štrby a priľahlých obcí sa zachovali o tejto lokalite rôzne príhody, ktoré neskôr pomáhali pri archeologickom prieskume. Archeologický prieskum začatý profesorom Pifflom v roku 1951 odhalil zvyšky cirkevnej architektúry románskeho opátstva, o čom svedčí nájdený unikátny kamenný kríž, ktorý je dodnes pýchou expozície Slovenského národného múzea v Bratislave.

      Aj tohto roku ( leto, jeseň) bude pokračovať obnovený výskum ( od r. 2012 ) pod patronátom Archeologického ústavu SAV v Nitre. Podľa vyjadrenia jeho riaditeľa  PhDr. Mateja Ruttkaya, CSc. a člena vedeckej rady tohto ústavu PhDr. Mariána Sojáka, PhD., prvoradým cieľom je odkryť pôdorys kostola a pokračovať postupne v skúmaní osady, ktorá sa nachádza v jeho tesnej blízkosti.

Prečo vznikol tento článok o Šoldove ?

    Podľa C.Hromníka, v jeho knihe Sloveni a Slovensko, mohla by mať Štrba oveľa väčší význam nielen v náboženskej mytológii našich predkov, než si dnes ktokoľvek pripúšťa. Jednoducho, nikto nám z prostredia archeológov a historikov takýto pohľad neponúkol! Mali by sa tu nachádzať oveľa staršie nálezy, siahajúcej minimálne do doby bronzovej a praveku ( obdobie minimálne 3500 rokov p.n.l.), čo už začali naznačovať čiastkové nálezy archeológov ( PhDr.Soják, PhD spomenul nálezy fragmentov loveckých nástrojov z obdobia cca 15 000 rokov p.n.l.).  Snáď, historicky, oveľa väčší význam, ako stredoveký kostol, má neznáma osada Šoldov, ktorá ostáva ukrytá ešte v zemi a ktorá by mohla vydať svedectvá o živote našich predkov pod Vysokými Tatrami, práve v spomínanej dobe bronzovej.  Buď v Šoldove alebo niekde inde, v katastri obce Štrba. Tešíme sa na odhalenia, nám nepoznanej histórie. Či už tej stredovekej alebo aj oveľa, oveľa staršej.

Blog 3.  Kriváň a Kráľová hoľa

 

Prečo osada  Šoldov leží nad obcou Štrba?

Musím uznať, že zakladatelia Šoldova si vybrali kúzelné miesto na bývanie. Za bezoblačného počasia je odtiaľto možno pozorovať kompletnú panorámu Vysokých Tatier( SZ), ktorému úplne vľavo „ šéfuje“  svojim tvarom neprehliadnuteľný tatranský velikán, Kriváň. Na opačnej strane ( JV )dominuje ničím a nikým nezatienená Kráľová hoľa, impozantný končiar v Nízkych Tatrách. Osada je umiestnená v nízkej doline, ktorá dokonalé chránila obyvateľov osady pred víchricami ženúcimi sa po tisícky rokov od veľhôr. Presne na tom mieste sa tlačí, hlboko v duši, do popredia silný pocit domova. Áno, tu sme, my Slováci, pod končiarmi našich Tatier, na tomto kúsku Zeme, doma. 

Čo nájdeme v knihe „Sloveni a Slovensko“ od Cyrila Hromníka ?
                        
Kapitola 8.4. Kriváň: Ohnivý štít uvádza na str.493- 494:
V miestnych bájkach“ bol Kriváň mládenec, akému ťažko hľadať pár! Najvychýrenejšie tatranské krásavice sa išli za ním zošalieť“ ( Marec 1993, Zakliaty hrad v Tatrách). Ale Kriváň, kráľ Tatier a symbol celého slovenského národa, odolal a zaľúbený bol do Kráľovej hole, zmiešal svoje biele vody zo severu s čiernymi vodami svojej milenky z juhu, aby tak spolu dali zrod slovenskej rieke múdrosti – Váhu. Preto aj obidve pohoria, ako geologickí  a rituálni partneri, nesú spoločné meno Tatry: Vysoké a Nízke.  
    Tento  sugestívny  rituálny vzťah neušiel starým indicko- dravidským prospektorom, ktorí prišli do Tatier,  pred tisíckami rokov, za zlatom, cínom a meďou a je vyjadrený aj v dravido- slovenskom mene Kráľova hoľa. Slovo hoľa v zmysle, trávnatá plocha, výšinový pasienok, horská pastvina, bezpochyby pochádza z tamilského slova gollai ( hoľa ). A tak hoľa, ktorá patrila kráľovi Tatier Kriváňovi, dostala meno Kráľova hoľa.
    Nie menej romanticky a historicky oveľa významnejší dojem vytvára  silueta Kriváňa pri pohľade z juhozápadu, odkiaľ robí dojem ohnivého plameňa. Podobnosť Kriváňa s ohňom je obzvlášť výrazná pri červenom západe slnka okolo doby zimného slnovratu. Toto spozorovali, pred viac ako 5000 rokmi, prastarí Sloveni a ich dravidskí menodarci a výstižne tento štít pomenovali :
Kiri-vána( Kiri-vána –m), čo znamená v tomto indickom jazyku Hora ohňa. Cez deň ( hlavne v zime) je biely, ale navečer sa Kriváň zmení na ohnivočervený plameň. Svojim tvarom a vzhľadom sa Kriváň podobá plameňu ohňa, čo sa dá vyjadriť sanskrito -dravidským  sá-ti-tá, a to je možným, ba pravdepodobným zdrojom slova štít.  Takže Kiri-vána-sá-tí-tá by opisovalo Krivánsky štít ako „ Plameňu podobný štít ohňa“ alebo aj „ Múdrosť dávajúci Štít Ohňa“,pretože plameň osvecuje.

Čo hovorí predkresťanské názvoslovie podľa Cyrila Hromníka?

-Kriváň, čo znamená v indicko-dravidskom  jazyku, Kiri-vána( Kiri-vána –m), Hora ohňa.
-Krivánsky štít, zdroj slova je ukrytý  v dravidskom vyjadrení Kiri-vána-sá-tí-tá.
-Možným zdrojom slova Hoľa je dravidské slovo Gollai.
-Rieka Váh, slovo Váh. Dravidské slovo Vák a Wag. V indickej kozmológii sa stretávame s doménou   boha ohňa zvaného sanskritsky Váhni   ( zdroj českého dialektálneho slova „voheň“ a slovenského „oheň“ ). Ako taký, Vahni, je dopravcom obetí prinášaných bohu. Z páleniska pod Kriváňom oheň v podobe dymu dopravoval  spálenú obeť do neba, zatiaľ  čo rieka Váh ( s menom odvodeným z toho istého koreňa, váh= niesť k bohu, dopravovala obetný alebo kremačný popol do Rieky života
, Iska-teri/ Ister ( Dunaj) a do Čierneho mora.
 

Blog 4. Turisti chodievajú na horské túry
              Túravi  chodievali na horské turije.

 

   Rád chodievam s manželkou na tatranské túry v lete, či v zime. Je to pre nás relax a oddych. Najlepší spôsob ako utiecť od stresu denného života v meste. Snažíme sa pozorne, čo najdetailnejšie vnímať prírodu a zabudnúť na všetky problémy, ktoré nás prenasledujú. Patríme medzi turistov, ktorí si dôkladne plánujú a potom realizujú túry.
   Bežne používané slová - turisti, túry. Zamyslel sa niekto nad pôvodom týchto slov? Odkedy ich máme v našej slovnej zásobe?  Kde sa vzali v slovenskom jazyku?  Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že pochádzajú zo starého indo-dravidského jazyka, majú niekoľkotisícročnú históriu, čo je podopreté etymologickým logickým vysvetlením.

Čo presne nájdeme v knihe „Sloveni a Slovensko“ od Cyrila Hromníka?

Niektorí starí indickí Dravidi, hlavne mnísi i starí Sloveni, často podnikali cesty do našich slovenských hôr, ktoré mali aj silný náboženský cieľ. V horách hľadali cestu k bohu. Meditovali nad svojim životom, nad svojimi, hlavne zlými skutkami, ktorých sa dopustili. Vydávali sa na cestu k čistote, bola to cesta sebapoznania. Cesta k spáse. Takejto ceste sa hovorilo „ turija“. Ľuďom, ktorí chodievali po náročných horských chodníkoch ( jednoducho oblečených a obutých, pravdepodobne aj bosých, určite nemali naše pohodlné outdoorové oblečenie ), hovorilo sa, že sú to „túravi“, tzn. čistotu hľadajúci asketici.
                               
    S týmto cieľom chodievame ( niektorí) do hlbokých tatranských dolín aj dnes. Niekto hľadá cestu k bohu v kostole, niekto sa s ním duševne stretáva pod tatranskými končiarmi. S bohom, s prírodou. Tam si človek najviac uvedomuje silu, krásu, zložitosť vesmíru. Žasne nad jeho dokonalosťou. Zamýšľa sa nad svojim miestom v tomto svete. Nad svojim životom. Aj my sme turavi a podnikáme naše turije, už po tisícročia, nielen do dolín vo Vysokých Tatrách.
    Naši starí Sloveni  podnikali turije aj k horskému stánku, hore nad Kremnicou, k mystikou opradenému Velestúru. Patrí sa  vysvetliť slovo –túr v mene Velestúr. Hromník hovorí, že tu ide o tamilské slovo „túr“ v zmysle „koreň“. V tomto prípade použité v zmysle synonyma „káranan“, Boha ako prvej príčiny, čo znamená, v zmysle Stvoriteľa ( túr, root, káranan, God the first Cause). Takže Velestúr je vlastne „ Veles“, Boh Prvej príčiny alebo Veles - Stvoriteľ. Najvyšší boh Slovenov, majúci svoj pôvod v hinduistickom náboženstve. Naši predkovia, v predkresťanskej dobe neboli pohani ( prekrútené a zdeformované pomenovanie), ale presnejšie bohani. Vyznávali a hlásili sa k bohu, k najvyššiemu Stvoriteľovi na nebesiach.
  
Keď to zhrnieme, dochádzame k zaujímavému záveru:

Vrch nad Kremnicou, Velestúr, bol chrámom vlasatého boha Stvoriteľa,Velesa, Boha Prvej príčiny, ku ktorému podnikali bezpočetné „turije“ naši starí Dravido - Sloveni, ktorým sa hovorilo „turavi“. Tisíce rokov p.n.l.  Máme tu ďalšie potvrdenie našej niekoľkotisícročnej histórie na našom vlastnom území v Karpatoch. Naši predkovia sa neprisťahovali v 5-6. storočí nášho letopočtu, ako sme sa to učili na hodinách dejepisu v našich školách. Podľa všetkého je to omyl, ba zámerná deformácia našich dejín. Sme oveľa starší národ s bohatou a veľmi starou históriou ako si dokážeme vôbec predstaviť. Sloveni  hrali po tisícročia významnú úlohu v kraji pod Vysokými Tatrami. Len bolo v minulosti  ( i v súčasnosti) snahou nám vnútiť predstavu - národa malého, nevzdelaného, bez akejkoľvek histórie. Mali by sme sa s tým rýchlo vysporiadať. 

Blog 5. Kto sú SLOVENI?

 Akú odpoveď nájdeme v knihe „Sloveni a Slovensko“ od Cyrila Hromníka?

V najstaršom dravidskom jazyku, tamilčine a malajálamčine, nájdeme korenné slovo SOL ( bežnou zvukovou slovenskou  presmyčkou sa transformuje na slovo  SLO ), vo význame „ slovo, termín“ , ale aj „ chvála, velebenie, tiež chváliť, velebiť, oslavovať, sláviť „. Najdúc riešenie pôvodu prvej časti mena Slo-veni v dravidskom jazyku, meno našich žien Slovenky nás vedie opäť tam, k druhej časti tohto mena VEN a VENI. V tamilčine „véni“ má význam „ husté, zapletené vlasy“,“ veľký chumáč vlasov“, „ vlasy zapletené do vrkoča“. A tu sme na stope pre Slovenov ( Slovákov ) typickej, pretože tento národ mal od najstarších čias náchylnosť pre dlhé vlasy. A to nás vedie k spojeniu SLO, v staršej podobe SOL –S- VÉNI (veni) pre dlhé vlasy. Výsledkom je meno SLOVÉNI. Historicky, najpravdepodobnejší význam slova sol/slo je teda „chváliť, velebiť“. Forma Solveni je doložená písomne, napr. krátko po smrti Kristovej ( PLINIUS,The Elder,23-79 po Kr.1942 Natural History,d.II,s.108-109,bk III.par.146 ). Tým sa dostávame do oblasti s náboženským podtextom, kde meno Solveni ( neskôr Sloveni ) nadobúda  význam „Tí ktorí chvália, velebia vlasatého „ Bolo to príhodné a správne pomenovanie „ Chváliteľov Velebníkov Dlhovlasého boha“. Veď v slovenskej predstavivosti dlhovlasý Boh bol a je samozrejmý, pretože predstava krátkovlasého Boha je nemysliteľná.
    Sloveni ako Velebníci Vlasatého Boha mali uprostred svojich náboženských obradov a predstáv Boha Volosa. Volos je meno jedného z dvoch hlavných predkresťanských bohov Slovenov ( aj im príbuzných národov ): Peruna a Volosa. Príbuzné formy slov „vlas“, “ volos „ sú zrejme na prvý pohľad. Naši predkovia verili, že sila sa ukrýva vo vlasoch. Čím zarastenejší a dlhovlasejší bol chlap, tým bol uznávanejší, ukazoval svoju silu. Logicky, aj najvyšší Boh, pôvodca všetkého, ktorý svojou neobmedzenou silou stvoril svet, musel v predstavách ľudí mať aj dlhé vlasy.
    Koncept Vlasatého Boha s chumáčom vlasov na hlave nás kontemparuje so Starým zákonom Biblie, kde tamilské synonymum slova „véni“ ( husté vlasy) je slovo „sadai“, ktoré sa objavuje v mene jediného boha El Shaddai. Ten sa prekladá ako „Všemohúci Boh“, ale snáď presnejším sa javí „sila“, „moc“. Boha Svetla El, kde „el“ je tamilské slovo pre „svetlo“ a starodávnou vierou Slovenov ( dnes Slovákov) bolo, že sila a moc je ukrytá v dlhých vlasoch na hlave. Takže nie je vôbec vylúčené, že tamilské „véni“ v národnom mene Sloveni sa odvoláva na toho istého boha, akým je Boh El Shaddai v hebrejskej Biblii. Táto zhoda poukazuje na starobylosť našich predkov – Slovenov ( Slovákov ).
Fonologická a morfologická zhodnosť dravidského a slovenského zloženého mena SLO-VENI potvrdzuje príbuzenský vzťah medzi nimi.
    Počiatočná forma mena Sloveni ( naši slovenskí dávni predkovia ) sa uchovala na našom území po tisícročia až do stredoveku, a len potom, pod ruským vplyvom sa začala objavovať paralelná, tiež starodávna forma Slavian. Až v modernej dobe ( cca 200 rokov dozadu ) sa objavila forma Slovan, ktorá napomohla k definitívnej strate našej prapôvodnej identity.
    „Národnie meno Slovákov muselo znieť prvotne Sloveni, bo jazyk svoj nazývajú slovenským, nie slováckym, uvádza Jonáš Záborský ,v roku 1875“( ZÁBORSKÝ,J.,(1875),2010.Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku časov do časov Žigmundových. Vypravuje Jonáš Záborský, Bratislava,vydavateľstvo Slovart,s.9 )
    Paradoxne, na starobylosť Slovenov upozorňuje aj Kronika česká Václava Hájka z Libočan z roku 1541, kde sa píše: „ Čechové z Slovákuov a Slováci od věže Babel jsou pošlí“. Alebo: „ My Čechové máme vlast od Germánuov a rod i jazyk od Slovakuov“. Václav Hájek, katolícky kňaz, tu na základe starších, jemu dostupných kroník a spisov priznáva neobmedzenú starobytnosť Slovenov, vidiac ju až pod biblickou horou Babel, kdežto Čechov vidí ako nedávnu , po-nemeckú ( mylne uvádzané po – germánsku) odnož z prastarého tela Slovenov vo veľkej časti Európy, aj keď on používal len nedávny neologizmus Slovák.
   Mimochodom, meno EURÓPA. Európa pozostáva z tamilských slov „évu“ pre „šíp“ a „urupu“  pre „tvar, formu“. Takže, indo - tamilské meno „Évu urupu“, časom vyšľachtené alebo skoruptované na Európu, ju výstižne opisuje ako „ Tvar šípu“ . A ten šíp, s krídelkami na Apeninskom a Balkánskom poloostrove a na Kasiterides ( neskoršie Albion a Británia) a Škandinávii, nesúci tamilské ženské meno Évu urupu ( Európa) , priniesol do najzápadnejšieho kontinentu „ Abaris, o ktorom sa vie, že bol Hyperboreanom, ktorý niesol ten šíp po celom svete“ ( HERODOTUS...Transl.Godley,1950,d.II,bk 4.36,s.234 Gk.235 Eng .)
    Indovia, pred tisícročiami, sa zaujímali nielen o bohatú krajinu na vzácne rudy pod Tatrami, ale prirodzene, o celú Európu. 

Blog 6. Krížom – Krážom.

    Bežne používané spojenie slov na Slovensku.  Chápeme ho vo význame chodiť , cestovať  po krajine z jedného konca na druhý, rôznymi smermi , do rôznych cieľov, mnohokrát a opakovane.

    Zamyslel sa niekto nad jeho pôvodom? Čo vlastne presne vyjadruje? Odpoveď prekvapujúco nachádzame v dávnej histórii našich Slovenov, ktorí  tento symbol poznali a používali pred tisíckami rokov, p.n.l.

   Kríž v súčasnom, kresťanskom ponímaní predstavuje ukrižovanie Ježiša , utrpenie, smrť, vykúpenie.  Naši predkovia pred príchodom, resp. vznikom kresťanstva poznali symbol kríža v úplne inom význame. Kreslili ho do kruhu. Nielen oni, ale aj dávne civilizácie v Číne, Indii, Egypte, poznali ho budhisti, hinduisti, aj Inkovia, Aztékovia.

    Kríž zakreslený do kruhu. Kruh symbolizoval nekonečný vesmír  bez hraníc, nekonečný tajomný priestor okolo nás. Sloveni , vyznávači  boha Stvoriteľa celého vesmíru, uznávali svetlo ( slnko, zdroj svetla) a slovo, ktoré pochádza prvotne od boha. Náš pôvod sa viaže k SLOVU ( pochádzajúce od boha) , preto SLOVENI (meno dokladá etymológia s vierohodným vysvetlením). Aj preto sa naši predkovia  hlásili sa k slnku, k jeho zdanlivému pohybu po oblohe, k jeho štyrom slnovratom. Pozorne sledovali zmeny polohy slnečného kotúča  a na dni kedy dochádzalo k zimnému, jarnému, letnému a jesennému slnovratu  mali pripravené celé bloky náboženských obradov. Kríž symbolizoval  štyri ročné obdobia, bol spájaný s oslavou života na Zemi v rôznych obdobiach.

    Kruh? Sloveni volali kruh aj – kráž.  Kríž v kráži. Kríž v kruhu. Krížom – krážom. Napohľad celkom logické vysvetlenie. Viac (  Miro Žiarislav Švický, "NÁVRAT SLOVENOV v duchu a slove"- kniha o duchu, pôvodných svätostiach, prírodných živloch, znameniach, o pomenovaní a dejinách Slovenov. ISBN: 978-80-97-1550-1-8,rok vydania: 2014,vydavateľstvo Diva - Kokava nad Rimavicou).

    Na web stránke  putnici. sk sa môžeme dozvedieť : “... Kruh je základom mnohých vesmírnych znakov ( na dne nádob, na výšivkách, na podpolianskych stĺpoch, na priečeliach a trámoch domov, na hudobných nástrojoch a pod. ) Kruh sa znázorňoval nielen v kruhových umeleckých, výtvarných znázorneniach, ale aj v obradných tancoch. Dodnes sú zachované mnohé kruhové tance, od pokojných až po východoslovenskú karičku ( karička, pôvodne  karugu, čiže kruh ). Svargy – slnečné kolá, tiež aj symboly slnovratu, sú dodnes podstatným vzorom v slovenských výšivkách a v inom výtvarnom umení. ( Svarog – duch nebeského ohňa, boha nebeského svetla, Slnka, súvisí tiež so staroiránskym slovom Svarga.) V byzantských letopisoch sa zachovalo označenie Slovenov ako uctievačov Slnka. Slnečné kolesá môžu mať mnoho podôb. U nás je zachovaných niekoľko desiatok tvarov a farebných odlišností. Slnečné kolá sa kreslili napríklad aj prstom do prachu, hlavne na sviatky. Krásne kresby plné slnečných kôl zdobili steny pri peci. Najprv sa kreslili obrazce prstom a sadzami, časom sa z toho vyvinuli pestrofarebné umelecké diela. Kríž v kruhu značil aj vládu Slnka nad Zemou.  Koleso znamenalo otáčanie Slnka na oblohe. Kruh ako univerzálny symbol, obraz dokonalosti, nekonečna, solárny symbol bol kreslený od nepamäti, magický účinok znásobovali koncentrické do seba vložené kruhy...“. Na slovenských ľudových výrobkoch môžeme často vidieť rôzne symboly, ktorých význam nám ostáva skrytý. Špirály, ulity, kríže a hviezdy v kruhu  sú staré ako ľudstvo samo.

    Kruh bol súčasťou praktického spôsobu života  našich predkov a mal oveľa viac významov. Stavali sa kruhové ochranné valy so štyrmi bránami v smere štyroch svetových strán. Kruhové hradiská s náboženským podtextom ( zabudnuté a ukryté v prírode ) pokrývajú celé naše územie ( na Záp.Slovensku viac ako 7000 rokov, p.n.l.). 

    Kruh rodiny. Sloveni žili a dodnes sa najlepšie cítia v kruhu  najbližšej rodiny.  Každého pocestného, ktorý prichádzal v mieri, považovali za svojho hosťa, privítali ho chlebom a soľou, prijali ho do svojho rodinného kruhu. Bolo vecou cti sa takto správať k cudzincom. Avšak, mnohí prichádzali s mečom, s vojnou v srdci, vtedy sa  chlapi  opásavali do mohutných opaskov ( Detva ), v ktorých ( ako verili ) nachádzali silu  (vesmíru) a odvahu, aby mohli ubrániť svoju rodinu, dedinu, vlasť pod karpatským horami.

   Naši predkovia p.n.l. , pred príchodom Cyrila a Metoda mali svoje náboženstvo, mali svoje písmo ( znakové, presnejšie tzv.runové – niekoľko nápisov sa zachovalo na Velestúre, nad Kremnicou), svoju kultúru. Používali kríž a kruh v inom význame. Žili v tesnejšom spojení s prírodou a prírodnými zákonmi. Žili v rodových komunitách. Modlili sa spoločne k bohu v lesných hájoch, kde nikto nestál ako samozvaný prostredník medzi nimi a bohom, nepobehoval  so zvončekom  a nežiadal za to peniaze. Žiadne honosné chrámy, plné zlata, postavené z mozoľov a peňazí  obyčajných ľudí. Obyčajné lesné háje, ktoré dokázali prijať, každého, kto sa chcel duchovne spojiť so svojim Stvoriteľom. Kde inde, ak nie vo voľnej prírode. Hocikedy, nie iba v určitých hodinách !  

     Cyril a Metod nám priniesli hláskové písmo ( na jednej strane pokrok), čím ale aj prispeli k zdevastovanie našej predošlej kultúry. Boli privítaní chlebom a soľou. Doniesli nám kríž so symbolom smrti, utrpenia, vykúpenia z našich hriechov. Doniesli nám meč. Nikto sa nesmel pod hrozbou smrti, vypálenia celých dedín, hlásať k starodávnym zvykom. Hovorili, že k pohanským náboženstvám. Omyl, boli to bohanské predstavy o živote. Viac ako 1000 rokov po ich príchode sa už viac nehovorí o našom pôvode, o našej zamlčanej  kultúre, na ktorú môžeme byť právom hrdí. Je potrebné sa oboznámiť s ozajstnou pravdivou históriou nášho národa. 

Blog 7. Slováci svojmu štátnemu erbu nerozumejú.

   Keď naši športovci idú do veľkých medzištátnych zápasov, naši fanúškovia vyťahujú národné vlajky so štátnym erbom uprostred a mohutne nimi mávajú, hlavne keď vyhrávame. Je to nádherný pocit, cítime národnú spolupatričnosť, hrdosť na našich športovcov a na svoju krajinu. Vieme však, prečo máme tento národný erb v takejto podobe ?

  Centrálnym symbolom Horskej zeme pod horami zvanými Karpar-tisa ( Karpaty) je v minulosti aj dnes známe trojhorie Tatra- Matra- Fatra, znázornené na národnom znaku Slovenska pôvodne zeleným a po roku 1848 modrým trojvrším. Kompozíciu doplňuje dvojitý biely kríž, zasadený do prostredného vrchu. Tento symbol každý Slovák dobre pozná, pretože je úplne zžitá so slovenským národným povedomím. Nikto však nevie, odkiaľ sa ten symbol a tie mená vzali.

   Kríž na strednom vršku je nepochybne kresťanský a jeho význam ako symbol Krista Spasiteľa  nie je treba vykladať. Jeho asociácia so Slovenskom je jasná. Jazyk Slovenov bol prvým z tzv. barbarských jazykov Európy, do ktorého sa Sväté písmo preložilo z tzv. posvätných jazykov hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny. Solúnski bratia sv. Cyril a Metod túto prácu bezprecedentne vykonali nie dlho po ich príchode zo Solúna v po slovensky hovoriacom Macedónsku na naše územie, r.863. Vtedy naši Sloveni boli už zoznámení s trojičnou podstatou kresťanského boha, a preto slovenskí erbológovia ľahko a zdanlivo logicky spájajú pôvodne zelené, neskôr modré trojvršie Tatry - Matry - Fatry  s Bohom Otcom, Bohom Synom a Bohom Duchom Svätým v jedinej božskej trojici. Na podporu tejto symbológie sa cituje aj trojica otca, matky a dieťaťa. Počiatok tohto symbolizmu sa kladie „ pravdepodobne do 15.storočia“. Prečo sa kresťanská božská trojica má spájať práve s tromi vrchmi Tatra – Matra – Fatra, ktorým menám zatiaľ nikto neprišiel na pôvod a tie zostávajú vo všetkých slovenčine príbuzných jazykoch navysvetlené? Takže dnešní Slováci svojmu erbu vlastne nerozumejú. Zrejme nepochádza z 15. storočia. Celkom jasne, je to symbol z doby predkresťanskej.

Akú odpoveď nájdeme v knihe „Sloveni a Slovensko“ od Cyrila Hromníka?  

   Slovenské trojvršie Matra – Fatra – Tatra je fonologickým i významovým dvojníkom indicko tamilského trojvršia Má-taram ( juh) = Hora Zemnej a tvorivej moci – prameň zrodu. Pá-taram ( severozápad) = Hora purifikácie/ očisty ( poznámka: Pá-tarm , foneticky v slovenčine  Fá – taram) a posledné Tá-taram ( sever ) = Hora Moc udeľujúca. Táto náboženská cesta Mantrájana sa začína na modrej Hore Bohatstva – MATRA na juh od Dunaja v bývalej slovenskej Panónii, v dnešnom Maďarsku. Hora bola pokrytá vysadeným tmavým modrým hroznom, ktorý dával hore farbu a symbol bohatej úrody, bohatstva. Ďalej prechádza cez biele Hory Očisty – FATRA a končí na červenej Hore ( hlavne červenou farbou sfarbený, k večeru zapadajúci Kriváň), ktorá Dáva Ovocie Excelencie – TATRA/ TATRI. Táto triáda pútnickej Mantrajany ( pútnicka cesta Slovenov z hriešneho pozemského sveta/ Matra, pokračujúca cesta s motlitbami pútnikov na očistenie duše/ Fatra až príchod do cieľa púte - po zbavení hriechov –  do náboženského sídla všemocného Stvoriteľa, niekde vysoko nad tatranskými štítmi  / Tatra )  a mocnej mandaly je pôvodom indická, prinajmenšom 3500 rokov stará. Len kríž na jej erbovej podobe na storodávnom SLOVENIKAM je nedávny, sotva 1100 – ročný. Pravdaže, ten tam mohol byť dávno, v dobe pred Cyrilom a Metodom, pretože Sloveni poznali pôvodné ( nevytrhnuté z konceptu ) kresťanské učenie a osud Ježiša Krista z dôb okolo roku 60 - 70 nášho letopočtu, kedy, napr. apoštol Pavol sa vydal na cesty na sevorozápad od Palestíny a Izraela, so snahou o šírenie jeho učenia v tomto období. Minimálne doputoval do slovenského Macedónska. Jeho myšlienky sa určite dostali do oblasti Karpát, po indicko - tamilských, obchodno - náboženských cestách aj k Slovenom. Viac ako 800 rokov pred Cyrilom a Metodom!

Obr.1 Štátny znak Slovenskej republiky má podobu erbu.    

Obr.2   Novoveký znak Uhorska ,od roku 1867 do roku 1890, dnešný znak Maďarska od roku 1990.

   Mimochodom – UHORSKO. Mená U Hory, Uhorsko, Uhry, Ugori, Ugri a Ugry nemajú nič spoločné s Maďarmi, ktorí do susedstva našej krajiny prišli až niekoľko tisícročí po tom, čo sa toto dravidsko – slovenské meno skrz obchodné a náboženské kontakty Slovenska a Indie prirodzeným spôsobom dávno používalo a uplatnilo pre pomenovanie našej krajiny pod Karpatmi, pod Horami, krajine U Hôr! V mladom maďarskom jazyku nenájdeme pôvod slova Uhorsko. Maďari sa hlásia k slovám Hungár, Hungari, Hungária. Zem, ktorú výbojmi, ba  aj sobášmi so Slovenkami obsadili a Slovenom ukradli, sa po stáročia  medzinárodne identifikovala ako Hungaria. Maďari si v príslušnej dobe meno Uhry, Ugry do svojho jazyka preložili ako Felvidek, Horniaky ( Vysočina), čo jasne naznačuje, že meno Uhorsko chápali  v normálnom slovenskom význame horskej alebo uhorskej zeme a že v ňom nevideli nič, čo by ich s týmto menom spájalo. Ťažko je pochopiť, prečo slovenskí historici ponúkajú do vienka Maďarom toto čisto slovenské meno Uhry a UHORSKO, ku ktorému sa Maďari nikdy nehlásili!

   POZNÁMKA: Je možné a pravdepodobné, že naši Sloveni sa s obľubou hlásili k erbu s tromi zelenými vrchmi, na ktorých bol zasadený strom v rôznych tvaroch a podobách, ako to vidíme na niektorých jednotlivých erboch našich miest a obcí. A možno tam bol zasadený trojkríž, silne podobajúci sa na strom. Tento symbol je zasadený v Sedle Tri kríže na rázcestí troch obchodných ciest v horách nad Kremnicou. Na tomto mieste sa križovali cesty pre konský povoz dávnych Slovenov do Banskej Bystrice, Kremnice a Zvolena. Furmani na vozoch prevážali vyťaženú medenú rudu v baniach z Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice do Kremnice. 

Obr.3 Sedlo Tri kríže v Kremnických vrchoch

Blog 8. Kozmológia a astronómia na našom území, v dobe bronzovej.

   Za jasného zimného večera Kriváň žiari na severnom horizonte Vysokých Tatier ako vatra   ( slovo je spojené s karpatským pastierstvom). Za noci ( hlavne na Jána), horiace vatry slovenských horalov boli znakom života na karpatských hrebeňoch a mimo nich sa toto slovo nepoužívalo.

   Spojnica juh – sever, z Matry ( Kekešvara) na Tatru ( Kriváň) sa zhoduje s 20.poludníkom východnej zemepisnej dĺžky a ešte neobyčajnejšie je, že tento poludník   je tým najdlhším ( 104⁰44’), aký sa len dá po súši sledovať. Jeho najjužnejší bod je na najjužnejšom cípe Južnej Afriky, zvanom Cape Agulhas ( Mys Magnetickej Ihly), na 34⁰50’ južnej zemepisnej šírky. Jeho najsevernejší bod je v severnom Nórsku, na severovýchod od Tromso, na 69⁰52’ severnej zemepisnej šírky. Či, astronómovia, kňazi doby bronzovej na našom území si všimli túto jedinečnú skutočnosť, nevieme, ale pravdepodobnejšie je, že boli schopní sledovať čiaru juh-sever z Matry cez Kriváň len po jantárovú zem v Sembii. Tam táto čiara pretína najsevernejší bod Sembijského poloostrova a tomu sa hovorí Mys Taran, meno odvodené z tamilského Tára-n, čo znamená Mys Toho (Boha), ktorý vymedzuje Koniec, Mys Boha Smrti, Mys Boha Jamu ( tiež Blog 2.).

   Cyril Hromník vo svojej knihe „ Sloveni a Slovensko“ ďalej uvádza, že keď stál na Myse dvoch oceánov ( Cape Agulhas) uvedomil si tiež, že os Matra – Tatra musela byť základnou osou slovenskej kozmológie, na ktorú sa viazali duševné ašpirácie slovenských obyvateľov dávnovekého Slovenikam. Nájsť stred osi Matra – Tatra bolo ľahké a padlo na malý Vŕšok na západ od malej dedinky Kyjatice. Tam na neho čakalo najväčšie prekvapenie v podobe najväčšieho urnového pohrebiska na Slovensku.  

  V tejto kozmológii hrala dôležitú úlohu symetria, precízna geometria a priestorovo usporiadaná náboženská logika. Bohom stvorený poriadok vo vesmíre je prísne geometrický, a ten sa premieta aj na Zem v podobe tzv. Mandaly, t.j. uzavretého polygónu alebo kruhu. Kruh mandaly sa dá pozmeniť na trojuholník, štvorec, hexagón, oktagón alebo iný polygón a každej jeho časti je prisúdený špecifický teologický význam a funkcia. V hinduizme je mandala považovaná za „ mocné centrum psychickej energie, za posvätný ohraničený priestor“. V mandale dochádza k miešaniu sa božského a ľudského. Každá mandala má svoju os a svoj stred, v hinduizme, je to indická posvätná hora Kailasam, kde sídli boh Šiva a jeho družka, bohyňa Parvatí.. Táto hora sa nachádza vo štvrtom horskom hrebeni Himaláji. V predstavách hinduistov, boh Šiva tam sedí na streche sveta, s kužeľom vlasov na hlave a z jeho dlhých lokní tečú biele prúdy posvätnej Gangy. Podobne, na Slovensku sa táto posvätná hora  v určitom kontexte, presúva na náš Kriváň. Presne tak aj z pruhov bieleho „peria“ ( snehu ) kužeľovitého Kriváňa tečú biele vody – lokne- Bieleho Váhu a Bieleho Dunajca. Tieto prúdy, lokne  alebo veni ( vlasy) Boha Šivu inšpirovali dávnovekých slovenských velebníkov dlhovlasého Boha Šivu Veniana, zvaných SLO - VENI a SLOVENKY.

   Dvadsiaty poludník, pravdepodobne zvaný Krivánsky poludník, bol nepochybne hlavnou osou krivánskej mandaly ( a snáď i hlavnou osou vtedajšej svetovej mandaly, keďže zo všetkých beží najdlhšie po suchej zemi, smer Južná Afrika - Nórsko ). Krivánska mandala má dva tvary: tvar rovnoramenného trojuholníka a tvar štvorca. Základným symbolizmom trojuholníkovej mandaly je oheň ( vahni, neruppu), symbol ohnivej energie Boha Šivu. Taká mandala predstavuje určitý druh podsvetia, kde duše mŕtvych trpia za svoje hriechy. Toto podsvetie je do určitej miery porovnateľné s kresťanskou predstavou očistca. Základňou krivánskej trojuholníkovej mandaly je rovnobežka prechádzajúca najvyšším vrcholom pohoria Matra, Kékeš ( 47⁰52,6’). Západný ostrý roh trojuholníkovej mandaly je definovaný priesečníkom rovnobežky Kékeša s posvätnou riekou sľubov, Nitrou.  Na tom istom mieste ju pretína aj smer juhozápad z tatranského Kriváňa. Ohnivý Kriváň je vrcholom ohnivej trikony.

   Geometrickým centrom ohnivej trojuholníkovej mandaly je Vŕšok pri Kyjaticiach, kde je stred mužského trojuholníka so základňou na Matre a vrcholom na Kriváni, a ženského trojuholníka so základňou na Kriváni a vrcholom na Matre.

    Na svahoch kyjatického Vŕšku archeólogovia objavili najväčšie žiarovisko a najvýznamnejšie popolnicové pole na Slovensku. Naši predkovia tu pálili telesné pozostatky stoviek, ak nie tisícok nebožtíkov. Mimochodom, indická Bohyňa šťastia Kyjati, dala meno tomuto miestu. Zrejme bolo šťastím pre veriacich skončiť svoju pozemskú púť práve tu, ďalej už nereinkarnovať, kde duša po smrti už putovala priamo k svojmu Stvoriteľovi.

    Hlavné svetové smery, ktoré sa na kyjatickom Vŕšku križujú, rozdelili Slovensko na osem kozmologických kvadrantov, ktoré ovplyvnili výber náboženských prejavov v jednotlivých kvadrantoch, čo sa odrazilo medzi inými aj v pomenovaní riek. Tak, napr. Váh pretekajúci severozápadným kvadrantom nesie meno jazyka Bohyne Umy/ Sarasváti ( Bohyňa múdrosti, umu ), ktorá tomu kvadrantu predsedá. Výrazy - Rozum, Um, Múdrosť sú bežne používané slová na Slovensku už tisícročia, každý im rozumie, ibaže sme doteraz nepoznali ich tamilský pôvod. Etymológia nám opäť dáva vysvetlenie.

    T.z. v indických „Védach“, védskych textoch sa uvádza, že bohyňa VÁG sa priam stotožňuje s riekou Sarasvatí, ktorá tiekla juhozápadnym smerom na severozápade Indie, v dnešnom Rádžastane. A na našom kozmologicky rozkvadrantovanom Slovensku, práve v severozápadnom kvadrante tečie veľkým oblúkom najväčšia domáca rieka, nazývaná VÁH ( v starých dokumentoch aj VAG,WAG, WAAG). Zrejme rieka bohyne Múdrosti, Reči, Slova, Výrečnosti – rieka bohyne VÁG, ktorá je prejavom bohyne, zvanej UMA. Základnou mantrou bohyne VÁG/ VÁC je zvuk „aim“ a ňou sa dá velebiť Slovo. Jej cieľom je nadobudnutie vedomosti a múdrosti, získanie vlády nad slovami a moci reči. Reč ( VÁC) je manifestáciou vedomosti ( UMY/ Sarasvatí ).

Blog 9. Kyjatice

   Moji predkovia , z otcovej strany, Kosnovci, pochádzali z Gemera, presnejšie z Lehoty nad Rimavicou. Otec Emil, starý otec ( starký) Ján, prastarý otec (prastarký) Michal, ten bol dokonca  richtárom obce ( odvtedy ubehlo aj 200 rokov). Malebný kraj s typickou vôňou polí, pokosených lúk i blízkych hôr. Ako deti sme sa tešili každý rok na Rimavicu ( obec i rieku, ktorá tadiaľ pretekala), na nádherné letné prázdniny u našej múdrej starkej. Nádherné lesy plné dubákov,  zlatonosná rieka Rimavica, vraj plná zlata. Nepamätám si, že by sme tam niečo našli. Bolo potrebné doniesť si potrebné náradie zlatokopov a začať usilovne „ ryžovať“. Konali sa tu aj majstrovstvá sveta v ryžovaní zlata! Nás však viac lákali dubáky v hore a všetky vodné športy. Plávanie i splavovanie, niekedy dravej rieky, boli pre deti tým pravým „pokladom“.

  Až neskôr som začal vnímať najbližšie okolie ako banícke. Veď, aj najbližšia dedina  Rimavská Baňa, patrí medzi najstaršie obce v Malohonte. Obecná kronika vraví : Rozvinula sa pri sútoku Rimavy a Rimavice a po prvý raz sa spomína v listine pod názvom Baňa.  Už v stredoveku sa v jej okolí začala rozvíjať ( podľa dochovaných písomných listín) ťažba nerastných surovín, najmä zlata. S príchodom nemeckých kolonistov v druhej polovici 13.storočia sa zvýšila technologická úroveň  a začal sa hlbinná ťažba v baniach. Nádejný vývoj obce, ktorá sa mohla stať banským mestom, ustrnul v 15.storočí pre vyčerpanie ložísk.

  Kokava nad Rimavicou, čo by ju kameňom dohodil.  Obecná kronika o nej vraví : Na území Kokavy sa neťažilo iba drevo. Zrod osady je spätý tiež s prvými ťažbami kovov. Ťažilo sa železo a meď, ale najväčším lákadlom bolo zlato. Na dlhý čas bola ťažba zlata zastavená a obnovená bola až v roku 1594, ale nie nadlho. Obec v roku 1599 prepadli hordy Krymských Tatárov a to bolo pre Kokavu jedno z najhorších období počas celej jej histórie. Obnovenie ťažby nastalo koncom 18. storočia. Povrchové i podpovrchové náleziská sa nachádzali v hojnom počte na úbočí vrchu Sinec (916 m n. m.). Ryžovalo sa v riečke Rimavica i v jej prítoku, ktorý má prameň pod vrchom Sinca. Ťažba bola definitívne ukončená v roku 1810 pre neustále sa zvyšujúce náklady.

  Rimavské Brezovo, tiež neďaleko, je obec, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti, dnes už veľmi populárnej a známej dediny Kyjatice. Zo záznamu  Uhorskej pamiatkovej komisie ( 1895) : V miestnej kaplnke  sa objavil aj "prehistorický nález". V ľavom kúte sa "povaľovalo" niekoľko nezdobených črepov z popolníc z pohrebiska pred 2500 - 3000 rokmi, ktoré bolo objavené pod cestou a cigánskou štvrťou za potokom. Hrob byl určen 4 dlouhými kameny, doprostřed vložena popelnice v průměru 30 - 40 cm, okolo uloženy 3 - 5 malých s obětmi a vše pokryto bylo plochým kamenem, načež nasypána mohyla. Místy zachovaly se hroby neporušeny, kde však byly pod silnicí, byly rozježděny. Pravdepodobne išlo o nálezy z mladšej bronzovej doby, doložené neskôr archeologickým výskumom.

Kedysi banícka obec Kyjatice dala meno známej tzv. kyjatickej  kultúre. Obecná kronika o nej vraví : Objavili tu desiatky žiarových, skrinkových a urnových  hrobov datované do mladšej a neskorej doby kamennej ( z obdobia rokov 1200 až 700 pred n. l.). Vybudovaný pamätník dostal podobu miniatúrneho archeologického skanzenu. Jeho súčasťou je replika žiarového pohrebného rítu, ktorá kopíruje neďaleký nález zvyškov hrobu priradeného ku kyjatickej kultúre. Nachádza sa tu pohrebná hranica z bukového dreva, mohyly poskladané z objemnejších kameňov, kamenná skrinka predstavujúca vnútro žiarového hrobu a viacero kópií archeologických predmetov.

    A zrazu, na začiatku r.2015, sa mi dostala do rúk kniha Cyrila Hromníka „ Sloveni a Slovensko“, kde autor takmer na 1000 stranách hovorí o predkresťanskej histórii ( tisíce rokov p.n.l.) nášho národa na našom súčasnom území, ktorá je silne spätá s indicko-tamilskými prospektormi, hľadajúcimi a ťažiacimi na našom území zlato, striebro, meď, cín a ďalšie kovy. S nimi prišli hinduistickí kňazi, ktorí našim predkom priniesli svoje náboženstvo, vrátane spaľovania mŕtvych na drevených hraniciach. S úžasom som čítal o Kyjaticiach, ktoré boli dokonca v dobe bronzovej ( až niekedy do roku 3500 p.n.l. ) kozmologicko – teologickým centrom celej ríše Slovenov ( viď. Blog 8.) !                                                    

Obr. Kyjatický Vŕšok dnes.

Cyril Hromník v svojej knihe píše:

„ ...Kyjatice – podivné meno, boli pre mňa úplne neznámou dedinou, nikdy som o nej nepočul. Leží presne v mystickom strede spojnice Kriváň/ Tatra a Kekéš/ Matra. Teraz však vieme, že Kyjatice, dedina Bohyne šťastia, je symbolom toho, po čom všetko ľudstvo žijúce na Zemi najviac túži – po šťastí. Preto sa tu také množstvo Slovenov dalo spáliť a pochovať v cistových hroboch na popolnicovom poli v kvadrante Boha Ohňa, Agni/ Eriyona, na juhovýchodnom svahu posvätného kyjatického Vŕšku. Veď zomrieť, alebo byť pochovaný na tomto poli, znamenalo zomrieť v objatí Bohyne šťastia, Kyjati. V mnohých prípadoch už ďalej nereinkarnovať, netrápiť sa v ďalšom živote na Zemi, ale dušu, na vysokej morálnej úrovni, odovzdať Bohu. Tým, ktorí sa na kremačnom poli v Kyjaticiach spaľovali ( ale aj inde) , sa veľmi pravdepodobne hovorilo Eruli. Meno Eruli pozostáva z dravidských slov „eri“, spáliť ohňom a „ alej“, postihnúť. Takže tamilské „eri-alej“ a slovenské „eruli“opisovalo tých, ktorých „postihlo spálenie“ alebo kremácia. Tým menom sa časom identifikovala značná časť Slovenov, až sa vytvoril dojem, že existoval národ Erulov. V dobe od doby bronzovej až do príchodu kresťanstva. Skoro 4000 rokov. Eruli, nielenže sa posmrtne nechali spáliť, ale medzi sebou vyvinuli etiku, ktorá vyžadovala, aby nikomu nebolo dovolené žiť, keď ich zastihla staroba alebo keď vážne ochoreli. ...“

    Ich náboženskú etiku nám opísal kronikár byzantského cisára Justiniána ( v r.527- 565), Procopius Caesarenský, slovami : „ ... Len , čo jedného z nich postihla staroba alebo choroba, bol povinný požiadať svojich príbuzných, aby ho z tohto sveta čo najskôr odpravili. A títo príbuzní hneď postavili vysokú hranicu dreva a toho muža položili na vrch dreva, a hneď nato poslali jedného z Erulov, ale nie príbuzného muža, aby pristúpil k jeho boku  s dýkou, pretože bolo nezákonné, aby príbuzný bol jeho ubijcom. A keď sa ubijca ich príbuzného vrátil, hneď pristúpili k páleniu celej hranice, zápaliac ju od krajov...“ Bezpochyby, taká tvrdá etika si vyžadovala neobyčajnú disciplínu, sebazapieranie a schopnosť podriadiť sa vyšším cieľom spoločnosti Erulov. 

 Z tohto článku vzišli pre mňa samé otvorené otázky:

1. Naše predkovia – Sloveni ťažili s indo - dravidskými prospektormi zlato, striebro, meď a ďalšie kovy dávno dávno predtým ako sa nám zachovali písomné doklady ( Gemer, Spiš, Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Košice, atď. ) v našom SLOVENSKOM  RUDOHORÍ ?

2. Kyjatické popolnicové polia ( aj iné na Slovensku) vznikli v konečnom dôsledku Slovenmi vyznávaného hinduistické náboženstva, ktoré nám priniesli indo-dravidskí  kňazi v dobe bronzovej ?  

3. Prečo sa Kyjatice, ako kozmologický a náboženský stred celej duchovnej ríše Slovenov, nachádzajú v blízkosti gemerských banských nálezísk zlata, striebra, medi a navyše v lokalite odkiaľ pochádza rod Kosnovcov ?  

Poznámka:

Meno Baňa. Jeho etymologický koreń sa nenachádza v germánskom, ani inom jazyku. Tobôž nie v maďarčine, najmladšom jazyku v Európe. A prečo sa práve vyskytuje iba na Slovensku? Pretože Slovenské Rudohorie je najstarším banským územím v strednej Európe. Pretože prvými baníkmi museli byť tí, v ktorých jazyku „bana“ vyjadruje podstatu banského úsilia. Takým jazykom bola dravidská tamilčina. V tamilčine „bana-m“ vyjadruje „bohtstvo“.  „Banakkaran“ je bohatý človek. Ten, kto mal baňu, bol banakkaran, čiže „ bohatý človek“. A odjakživa hlavnou formou bohatstva bolo zlato. Dodnes sa povie, že človek má baňu na peniaze. Tamilské slovo „bana“ sa jasne objavuje v najstaršej evidovanej forme mena pre Banskú Štiavnicu „ Schemnyzbana“. Baníctvo na Slovensku prekvitalo už v dobe bronzovej.  

Blog 10. Molpír

  Leto sa prehuplo do druhej polovice, máme 1.8.2015. Je horúce slnečné predpoludnie. S manželkou sme zaparkovali naše auto pred budovou starej fary v Smoleniciach, kde sa nachádza miestne múzeum. Sympatická sprievodkyňa, študentka sl. Mária, nám ukázala bohaté zbierky smolenických ľudových krojov, časť „starobylej knižnice“, knihy od A.Bernoláka, I.Bajzu a ďalších autorov. Množstvo predmetov pripomínajúcich slávneho rodáka, na ktorého je právom hrdé celé Slovensko, p.Štefana Baniča.  

Čo hovorí o ňom kronika ?

Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (od roku 1960 súčasť Smoleníc) a zomrel 2. januára 1941 tamtiež. v roku 1913 zostrojil prvý použiteľný padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín. Padák mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval sa pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Princípom bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Dňa 3. júna 1914 Š. Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu letectva USA, zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla. 25. augusta 1914 vydal Americký patentový úrad vo Washingtone patent na Baničov padák pod číslom 1 108 484. Americká armáda ho odkúpila za pár stoviek dolárov. Bol čestným členom letectva USA.

  Nás najviac upútalo niekoľko miestností venovaných archeologickým vykopávkam, ktoré sa našli na kopci nad Smolenicami, na hradisku - Molpír. Z doby bronzovej. Vázy, šperky, zbrane, sekery zo železa, bronzu i jantáru. Za tým všetkým sú vraj nepochybne Skýti. Vek mnohých predmetov sa odhaduje na obdobie min. 4000 rokov pred našim letopočtom. Tajomní Skýti. Prišli odnekiaľ a stratili sa kamsi do nenávratna. Naozaj ? Ani zmienka o tom, že to boli  Skýti – Sloveni, ktorí boli súčasťou našej ríše dávnych Slovenov, naši pradávni predkovia. Na tomto území žili 6000 - 8000 pred dneškom. Čakáme, že naši historici sa konečne pustia do práce a predstavia nám naše skutočné zamlčané dejiny. 

Obr.1 Múzeum v Smoleniciach.

  Naša milá sprievodkyňa z múzea nám ukázala cestu vedúcu priamo na Molpír. Je to impozantný vrch, volá sa Malá Lateršarna, ale ľudia mu hovoria Molpír. Stúpame hore malými terasovými lúkami, pomedzi kríky a stromy. Hneď na začiatku, pri prvej naučnej tabuli, sa dozvedáme, že sa opäť obnovil archeologický výskum. Tentokrát sme získali finančné prostriedky z Nórska, Lichtenštajnska. Je to dobrá správa, naozaj sa tešíme. 

  Hradisko podľa vyobrazenej mapy má tri časti, dve nádvoria a akropolu. Oddeľovali ich už spomínané terénne vlny. Predpokladalo sa, že sú to zvyšky valov z kamenia a hliny, ale už prvé sondy ukázali, že to boli kamenné hradby hrubé dva a vysoké asi tri metre, na vrchole pravdepodobne s drevenou palisádou. To výrazne zvýšilo váhu tohto miesta, ujala sa predstava, že išlo o sídlo niekoho významného, azda kniežaťa. Výnimočnosť situácie naznačovali aj výsledky archeologického výskumu. Prvé nádvorie s bránou bolo prázdne, nenašlo sa takmer nič, zrejme tam nikto trvalo nebýval, možno slúžilo len v čase nebezpečenstva ako útočisko pre obyvateľov z okolia. Na druhom nádvorí stáli príbytky remeselníkov. Je pozoruhodné, že ich postavili na umelých terasách vysekaných do svahu. Tretiu časť hradiska, akropolu, chránila dômyselná hradba. Vpredu stál kamenný múr a o štyri metre ďalej ešte jeden. V priestore medzi múrmi boli zrubové drevené komory vyplnené hlinou. Vytvárali pevný tri aj pol metra vysoký múr odolný proti ohňu, pravdepodobne s drevenou palisádou na vrchole.

    Také múry stavali Kelti, ale až o stáročia neskôr. „Murus gallicus", tak ich nazval Gaius Iulius Caesar, ktorý ich musel dobýjať.  V predkeltských časoch ich poznalo len Stredomorie s prvými európskymi kultúrami. A potom Smolenice...

Obr.2  Vstup na Molpír

    Hneď za hradbou bol rad domov. Stáli jeden vedľa druhého, približne rovnako veľké, dlhé desať a široké tri aj pol metra. Ďalšie domy boli postavené v strede akropoly opäť na terasách vysekaných do svahu. Neboli prázdne, v troskách ležali šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, krásne zdobená keramika. Jeden z domov sa vymykal spomedzi všetkých ostatných: mal dve krídla a celkovú dĺžku takmer 25 metrov. Azda slúžil ako sídlo molpírskeho kniežaťa, palác, ale na rozdiel od domov pri hradbách bol takmer prázdny; bez zlata, bez bronzu, bez jantáru. To bola nápadná okolnosť, navyše bol neuveriteľne zničený, neznáma sila rozhádzala múry do niekoľkometrovej vzdialenosti. Nebola to jediná nápadná okolnosť. Na akropolu sa vchádzalo cez bránu, ktorú sa podarilo odkryť ešte aj so stopami vozových kolies vyjazdenými do skalného podkladu. Chránili ju dve strážne veže po oboch stranách vstupu a oválna bašta postavená trocha obďaleč. Chránili, ale neuchránili. V bráne na bruchu s hlavou obrátenou do pevnosti ležal mŕtvy muž. Jeho telo zavalilo kamenie zo zrúcanej brány. Z múrov navôkol trčali trojboké „skýtske" šípky...

    Archeologický výskum čoraz väčšmi ukazoval na veľkú drámu. Na Molpíre sa podarilo preskúmať 62 domov, vo viacerých ležali mŕtvi ľudia, ktorí potvrdzovali predstavu o tragédii a náhlej skaze. Napríklad v dome označenom archeológmi ako číslo 7 ležali pod zrútenou konštrukciou vedľa ohniska dve kostry: z jednej strany dospelý človek, z druhej dieťa. Aj v kniežacom paláci sa našli zvyšky lebky a izolovaná, možno odseknutá hlava asi osemnásťročného dievčaťa. Stopy po katastrofe boli aj na ďalších miestach. Na ohniskách stáli hrnce, pod ktorými sa kúrilo tesne predtým, ako sa privarila skaza. Aj na hradbe boli stopy po ohni, po obrovskom požiari, ktorý spiekol kamene vnútorného valu do celistvého príkrovu. Skaza prišla náhle a pustošila s absolútnou dôslednosťou. V domoch zostali najvzácnejšie veci: šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, keramika, spony, kosáky, nôž, náhrdelník, náramenica, ale aj háčik na ryby, stovky praslenov a obrovské množstvo črepov, z ktorých sa výskumníkom podarilo zlepiť desiatky celých nádob. V čase prepadu boli teda celé, nerozbité, zničil ich až útok alebo čas, ktorý nasledoval. Spod zeme sa vynárali veci, ktoré svedčili o výnimočnom postavení hradiska. O prítomnosti jazdcov i peších bojovníkov hovorili konské zubadlá, sekery s charakteristickými krídelkami, hroty kopijí, strelky, časti bronzovej prilby, šupiny z brnenia.

   Na Molpíre sa našli úžasné veci. Unikátna je batéria železiarskych pecí postavená pozdĺž hradieb. Rovnako cisterna prácne vysekaná do skaly. Neuveriteľné dielo: štvorec so stranami päť aj pol metra, miestami hlboký vyše pol druha metra. Takmer 50 kubíkov skál a kamenistej zeminy...Niektoré terasy vysekané do skaly boli prázdne. Hradisko sa budovalo podľa presných urbanistických zásad, s perspektívou ďalšieho rastu na desaťročia dopredu. Múr obkolesoval väčší priestor, ako bolo treba v danej chvíli, narobili viac terás, ako bolo domov, mysleli na budúcnosť, aby aj neskôr bolo kde stavať. Vybudovanie takého diela predpokladalo zástupy robotníkov, ale archeologický výskum odkryl len niekoľko desiatok zrubov, bývanie pre 600 až 800 ľudí, mužov, žien i detí.

    Molpírske hradisko predstavovalo čosi výnimočné, bolo prekvapujúco veľké, mocné, bohaté i vyzbrojené, nemohlo byť nič iné, ako nadradené, hlavné hradisko širokého okolia, sídlo kniežaťa. Spoločným úsilím bolo postavené praveké mesto, ktoré potom ktosi vyvrátil, vyvraždil, zničil do základu. Kto to však vykonal? Boli to naozaj Skýti?

Obr.3 Obnovené archeologické vykopávky 2015

   Na Molpíre  sa  odkryli základy svätyne s kamennými múrmi. Kolové jamy dokazovali, že mala strechu. Kultový zmysel miesta dokladali tri kamenné oltáre. Okolo oltárov ležali obetné predmety. Bolo to neuveriteľné, ale medzi také patrili zvyšky detskej lebky a časť kostry asi dvojročného dieťaťa. Ľudské kosti sa váľali v jamách na odpadky. Pohľad na hradisko sa začal rýchle meniť. Antropologický výskum ukázal, že z kostier, ktoré sa našli v chatách (pôvodne sa považovali za obete útoku), chýbali niektoré časti, od trupu oddelené ostrým rezom. Nebolo pochýb. To neboli obete útoku, ale ľudia, ktorých už Molpírčania nestačili zjesť! Zrejme nešlo o ľudožrútstvo z hladu, zúfalstvo obliehaných ľudí, na hradisku bolo ešte aj vo chvíli zániku dosť jedla, ale o kultovú antropofágiu, jedenie ľudí z náboženských dôvodov. Azda spôsob, ako od obetí získať silu, odvahu alebo inú vlastnosť. Nie je to celkom výnimočné, obradné ľudožrútstvo sa dokázalo na viacerých miestach nielen na Slovensku, ale prakticky v celom pravekom svete. Deti vo svätyni teda ktosi zavraždil, obetoval na horiacom oltári, a ako naznačujú rozhádzané a neúplné kostry, azda aj jedol.Rovnako v dome číslo 8 ležali pod veľkou nádobou zvyšky dospelého človeka, ktorému chýbala lebka a končatiny, a v dome číslo 16 boli pri ohnisku zvieracie kosti a neďaleko medzi ostatnými odpadkami pohodená ľudská lebka. Aj  osemnásťročné dievča z paláca bolo azda obetou!

   Mŕtvy v bráne určite zahynul v boji. Ťažko síce povedať, či to bol útočník, alebo obranca, ale sotva patril medzi víťazov, ak ho neuložili do hrobu. Lenže práve v tomto smere jestvuje záhada. Údajné „skýtske" hroty šípov trčali z vonkajšej strany hradieb, tak ako sa tam zapichli pri útoku. Potiaľ by bolo všetko jasné, ale rovnaké strelky sa našli aj medzi vecami, ktoré patrili obyvateľom hradiska. Zbrane útočníkov a zbrane obrancov boli teda totožné. Obrancovia i útočníci používali tie isté šípy, navyše šípy, o ktorých sa tvrdilo, že sú to šípy Skýtov. Také niečo sa nedá prehliadnuť. Hradisko na Molpíre mohli výbojní Skýti zničiť, ale určite ho nepostavili. Postavili ho Skýti- oráči?

Obr. 4 Kto potom zničil Molpír?

  Hradisko postavili konkrétni ľudia a konkrétni ľudia ho aj vypálili a vyvraždili a zdá sa, že jedni aj druhí boli tej istej krvi, z toho istého kmeňa, z toho istého etnika, z tej istej archeologickej kultúry. Je to síce zvláštne, ale nie výnimočné. Bojové stretnutia vlastných proti vlastným sa označujú ako výsledok medzikmeňových sporov. A na Molpíre je dostatok dôkazov o napätí, z ktorého mohla kedykoľvek vzniknuť explózia. Koľko násilia bolo napríklad treba vynaložiť na to, aby sa zhromaždilo dosť ľudí na stavbu múrov! A kto boli ľudia, ktorých Molpírčania zjedli? Kam zaradiť osemnásťročné dievča na molpírskej akropole? Komu patrila odťatá hlava v základoch chaty? A ako vysvetliť, že dobyté hradisko nikto nevykradol? Že sa v ňom aj po dvetisícpäťsto rokoch našlo tak veľa vzácneho bronzu, železa, sklených a jantárových perál a ďalších šperkov? Ako to, že ho víťazi nevyrabovali? Prečo neprišli rabovať obyvatelia z okolitých dedín? Jedna sa napríklad našla na nitrianskom Zobore, nie veľmi vzdialenom, priamo na dohľad. Ľudia, ktorí v dedine žili, museli vidieť dym horiaceho Molpíru. Báli sa azda mŕtvych? Ale prečo sa potom nenašiel ani jeden meč, hlavná zbraň bojovníka? Prečo zmizli všetci padlí a prečo, naopak, zostal na mieste svojej smrti onen nešťastník v dobytej bráne? Nevieme, nevie to nik a už nikdy sa to nikto nedozvie.

Toľko sa dozvedáme zo známej série kníh/ Stopy dávnej minulosti 2 / od Pavla Dvořáka, resp. tiež z televízneho seriálu natočeného v r.1993 rovnakým autorom.

  So záujmom som si prečítal kapitolu o Skýtoch – Slovenoch od C.Hromníka „ Sloveni a Slovensko“. Autor jednoznačne považuje Skýtov za súčasť nášho pôvodného národa Slovenov. Skýti sa viac menej delili na dve väčšie skupiny. Na Skýtov- pastierov a Skýtov - oráčov. Tí prví , boli výbojnejší, ovládali vojenské umenie, boli dobre vyzbrojení. Všetok svoj majetok si vozili na vozoch, boli to kočovníci v pravom zmysle slova. Viac inklinovali k boju, snáď bojovali o priestor pre svoje stáda, k čomu ich nútil spôsob života, ktorý viedli. Je možné, že  pod Malými Karpatmi dochádzalo k mnohým sporom s mierumilovnejšími Skýtmi- oráčmi, ktorí sa viac venovali pokojnému poľnohospodárstvu. Takýto  neľútostný boj sa mohol odohrať aj na Molpíre!

Obr. 5  Na mieste, kde bol v bráne objavený mŕtvy muž.

   O Skýtoch - Slovenoch je známe, že ženy, ktoré nemohli mať deti, neostávali doma „na ocot“. Sloveni ich využívali ako plnohodnotné bojovníčky, rovnocenné s mužmi, vo vojenských oddieloch. Každý musel prispieť svojou mierou k prežitiu rodu, kmeňa. Boli to kruté časy, ťažko o nich dnes polemizovať. Môžeme si mnohé udalosti iba domýšľať.

 Obr.6 . Pred vodným bazénom  

Prešli sme si dôkladne celý Molpír. Zapôsobil na nás svojou rozľahlosťou a prepracovaným systémom. Došli sme až na vrchol, odkiaľ sa nám otvorila nádherná scenéria hôr i roviny trnavskej tabule. V diaľke sme tušili vzdialenú Bratislavu, ponad Jaslovské Bohunice dovideli sme na nitrianský Zobor. Na severozápade, ponad roklinu, ktorá bola prírodnou ochranou Molpíru, sme zhliadli vrchol Záruby, ktorá na druhej strane sa preklápala na Záhorie. Veľmi pekné miesto. Neboli sme tu sami. Množstvo turistov, rodín s deťmi, ktoré hľadali bronzové šperky a šípky podľa inštrukcií vynaliezavých oteckov. 

 Blog 11. Velestúr

Dňa 6.8.2015 sme s manželkou a naším psíkom Tobinom vyrazili hľadať bájny Velestúr. Vyzbrojení mapou a informáciami z web portálu hiking.sk sme odparkovali auto v známom lyžiarskom stredisku Králiky. Nie, nechystali sme sa lyžovať. Uprostred enormne horúceho leta, keď sa teploty šplhali u nás v Bratislave aj k 38 stupňom, sme privítali aspoň na chvíľku úkryt v hlbokých bystricko - kremnických horách. Od nástupnej stanice lyžiarského králickeho vleku sme vyrazili najskôr po modrej a krátko na to po zelenej turistickej značke do hustej hory s pomerne slušným stúpaním až na hrebeň. Tobinko to bral ako zábavu. Bol zaneprázdnený prenášaním všakovakých konárov. S nami to bolo trošku horšie. Museli sme vydať dosť energie, aby sme sa dostali do králickeho sedla. Tam sme sa napojili na červenú značku, ktorá nás viedla už pomerne ľahkou cestou po hrebeni. Píšem cestou, nie chodníkom. Pred mnohými rokmi tadiaľto viedla cesta, ktorou naši predkovia prevážali na vozoch, ťahaným koňmi, vyťažené rudy z baní, spracované bronzové a iné výrobky. Ľahkým krokom sme si vykračovali po starobylých obchodných cestách našich predkov medzi Kremnicou- Banskou Bystricou a Zvolenom.

Teraz to už bola príjemná prechádzka nádhernými alejami prevažne bukového lesa. Kde-tu sa nám otvárali oku lahodiace výhľady do nádherných dolín. Čas utekal, kdesi pred nami sa stále schovával Velestúr, cieľ našej cesty. Pred tým sme ešte raz museli siahnúť na dno našich síl. Museli sme sa popasovať s výstupom na Zlatú studňu, predvrchol Velestúra. Aj Tobino začal viac oddychovať. Jeho dychčanie nás presviedčalo, že prudko stúpame do kopca. Našťastie to bolo krátke prevýšenie a napokon sme ho úspešne zvládli. Turistické tabuľky nás upozorňovali, že sa blížime k cieľu. Ale videli sme, že neďaleko odtiaľ je aj dedinka Ortúty. Áno, voľakedy sa v týchto horách ťažila aj ortuť, tiež nazývané „ živé striebro“. Ocitli sme sa v oblasti s množstvom baní. Zlato, striebro, meď, ortuť. Naše pohoria ovplývali nesmiernym prírodným bohatstvom.

Po 15 minútach sme našli mystický Velestúr.  Zapôsobil na nás zvláštnym dojmom. Kamenistý kopec, voľakedy nezarastený bukmi, poskytoval nádherné pohľady do viacerých dolín, na zelené hrebene hôr. Z oboch strán k nemu vedú široké cesty, nad ktorými sa nakláňajú aj veľmi staré buky. Je veľmi pravdepodobné, že bol miestom, kde sa konali náboženské obrady. Priam vyzýval svojou polohou k takýmto účelom. V blízkej, či veľmi vzdialenej minulosti. Takého, či onakého náboženstva. Povráva sa, že intenzívnu činnosť tu vyvíjali rôzne mníšske rády. Je možné, že velestúrsky nápis je dielom usilovného vzdelaného mnícha. Nečudujeme sa, že je opradený rôznymi i hrôzostrašnými historkami, ktoré sa medzi ľuďmi v blízkych dedinkách uchovali dodnes. Pozorne sme obišli celý kopec, až sa na nás usmialo šťastie a mýtický nápis vyrytý v skalách sme našli. Nevedeli sme si predstaviť ako bude vyzerať. V skutočnosti bol maličký, celkom nenápadný, ale svojou existenciou nesmierne významný pre nás Slovenov. Či bol vytesaný 280 rokov nášho letopočtu, či to bolo viac ako 1000 rokov pred našim letopočtom, v podstate je to jedno. V každom prípade to bolo pred príchodom Cyrila a Metoda (viac ako 600 rokov). Je to dostatočný dôkaz, že naši predkovia mali svoje písmo ( obrázkové), svoju kultúru, boli slobodným národom, s vlastným náboženstvom, s fungujúcou samosprávou, ktorú spravovali miestne kniežatá. Ba dokonca poznali učenie, neskutočné hlboké myšlienky a život Ježiša Krista ( viac ako 800 rokov pred príchodom solúnskych bratov, je možné, od apoštola Pavla r.61 n.l. ). Snáď by bolo vhodné vyvolať diskusiu na túto tému a opraviť naše predstavy o našich dejinách. Cyril a Metod ani zďaleka nie sú tými pozitívnymi osobnosťami, o akých sa dozvedáme z médií, kníh, učebníc. Po ich príchode nastal neuveriteľný útlak nášho národa, bola takmer úplne zničená naša pôvodná kultúra, slobodný spôsob života. Bola nám vnútená násilím iná náboženská filozofia. Naši predkovia sa nedokázali tomu brániť. Táto situácia trvá do dnešných dní, viac ako 1000 rokov.

Veď aj dnes sa spieva v podpolianskej piesni:

"... Ej! Načo sa mi, načo, v kostole organy, keď mi organujú po hore havrany. Tie zelenie hory, to sa mi komory, tie vysokie skaly, to sa mi kostoly. Ej! Po horách sucháre, to sa mi outare. Po horách kuadičke, to sa mi stoličke, Načo mi je, načo, voskovaná svieca, keď mi nad horami, parom v jedliach trieska...." 

    Je poľutovaniahodné, že Velestúr nie je chránený pred vandalmi. Nie je naň upozornené ani obyčajnou jednoduchou tabuľou, ktorá by dokázala okoloidúcich informovať, čo sa tu nachádza. Neviem si predstaviť väčšiu ignoráciu dejín, našich dejín, ako je tomu na Velestúre. Žiaden štát na svete sa takto nespráva k svojmu kultúrnemu bohatstvu ako ten náš, slovenský. Prečo sa takto správame? Náš národ, najmä naša mladá generácia si zaslúži odpoveď historikov, odborníkov v tejto oblasti.

Obr.1 Pred nápisom na Velestúrovej skale, dňa 6.8.2015

Obr. 2 - Velestúrova skala.

Riadok 1: prěchachsilianotmoranezru
Riadok 2: michkremenitjuteturvivsiagra
Riadok 3: daiběgodepoturudvěstěte
Riadok 4: osmdst

                prěchach silian ot morane, zru-
                mich kremenitju te turv i vsia gra-
                da; i bě gode po turu dvě stě te
                osmdst

              „Prišiel Silian od severu,
              sboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady;
              i bolo rokov po Turovi
              280.“

Najdôležitejšou postavou celej kauzy velestúrskeho nápisu (epigrafu) je kremnický archivár Pavel Križko:

Domnieval sa, že tu išlo o „Slovanov“, ktorých všetky hrady, i mestá Kremnica a Turovo, boli zborené Silinganmi, prišlými zo severu buď 280 rokov po Kr., alebo po vláde marahanského, či moravanského kniežaťa Tura.

Hlavným jeho dielom je práca “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí“, ktorý opublikoval Letopis Matice Slovenskej Ročník V. Sväzok I., Banská Bystrica, 1868. V prílohe tohto Letopisu sú 3 prílohy - kresby nápisov na Smrčníku, Velestúre a z úlomku spod Dievčej skaly. Pavol Križko podrobne opisuje okolnosti, ako ho pri hľadaní prvého nápisu miestny sedliak dôrazne varoval, aby ho nehľadal, že je to čarodejnícke písmo, bo tam vraj „zo šiarkana veľa jedu vytieklo“. Križko kameň našiel, znaky opísal a uverejnil. Križko potom opisuje, akým zvláštnym spôsobom v chladnom počasí  našiel druhý nápis na Velestúrovej skale, a tento názov považuje za hlavný. Tretí nápis Križko objavil na malom úlomku pod dnešným Kremnickým Štósom, pod jeho severným skalným útvarom, zvaným Dievčia skala.

Obr.3 - Kameň s nápisom.

Obr. 4 - Kamenná tablica nájdená na vrchovci Dievčinej Skaly.

Riadok 1: Věsne bog…
Riadok 2: ziart…

totiž: „Vesne boh[yni] ( bezpochyby stálo ďalej: obecané alebo posvätené ) žiart [visko]“, čiže oltár. Koľký bol voľakedy tento nápis a čo všetko obsahoval neznám; avšak i týchto dakoľko z neho pozostavších slov dostatočne na to pokazuje,   že Dievčia Skala v kremnických horách bola kedysi bohyni Lade alebo Vesne, i Devanou zvanej, posvätnou obetnicou.

„......Tu však povstáva otázka, či znali Slovania už pred sv. Kyrillom písmo?Mnohí neprajníci Slovanstva, obzvlášte medzi Nemcami a Maďarmi, zvykli zásadne upierať slovanským národom vzdelanosť, ba ešte len i vlohy a súcosť k nadobudnutiu-si vzdelanosti a následkom toho i písmo. Na dokázanie tohto svojeho tvrdenia nemajú ovšem žiadnych dôvodov okrem svojej bezmedznej zášti a nenávisti a pritom temer úplnej nevedomosti o slovanských pomeroch a dejinách............ kto, hovorím, toto všetko urobil: ten nebude ani najmenej o tom pochybovať, že Slovania už dávno pred sv. Kyrillom znali a mali svoje písmo.....“ Križkovo svedectvo, ktoré je prepožičané z jeho článku “Starobylé nápisy na kremnickom pohorí”

Moravský nadšenec pre staroslovanskú epigrafiu, Antonín Horák, v r.1991 prečítal velestúrsky nápis trochu inak:

Prispěchach Sílian at Maráně zrú
Ímich Krěměntija tě túr wi wsí á hra-
dáj biě hade pa Túru dwiěstiě tě
asmdst

Přispěchavší posila od Moravy zru
jinovavší pevnosti těch pohanu ve vsích aj ohra-
dách,bije hady po Túrsku dvéstě těch
osmdesát

Podľa Horáka sa tento text vzťahuje na dobu okolo r.1000 p.n.l. ! a bol vraj „tento nápis vytesán na tatárskem svatostánku písmem bezbožných Praslovanu,(čo) bylo...možné jen po úplném vyhubení Tatarú“. Nápis vraj vypráva, že“ domáci lid Slovenska nemohl už déle snášet krutý teror tatárskych pohanú a odhodlal se k povstání. Byl však nevyzbrojený a zle by dopadl, kdyby neprišla posila vyzbrojená ze sousední Moravy“.

Asi 10 minút pod Velestúrom sme ukončili našu turistickú cestu v Sedle Tri kríže. Myslím, že vďaka Turistickému klubu z Kremnice, je toto miesto vhodne osadené informačnými tabuľami, lavicami, stolom, úkrytom pred dažďom.
Vkusná fotomapa s presnými názvami vrcholov nám umožnila identifikovať štíty Nízkych Tatier, Západných Tatier, Veľkej Fatry. Trojkríž z r. 1834 ( dvakrát obnovený ) nám pripomína križovatku dávnych obchodných ciest starých Slovenov. Pripomína živý strom, strom života. Bol by vhodným objektom osadeným v našom národnom erbe. Na tomto mieste sme si silne uvedomovali krásu našej slovenskej horskej krajiny. Mohutné lesy, doliny s učupenými slovenskými dedinkami a mestami. Majestátne duby, buky, svedkovia vekov. Zlaté písmená na upravenej skale pod Trojkrížom nám našepkávali, aby sme nazabudli: „ Počúvaj prírodu, všetko čo povie, je múdre“.

Blog 12. Burchbrich  a  Burich

   Kde bolo, tam bolo... Na úbočí pod Vysokými Tatrami existovali, v eneolite a dobe bronzovej, hradiská, ba dokonca celá ich sústava. Všetky ležali na kopcoch, ktoré mali zvláštne mená: Burchbrich, Burich, Burch, Barimberg....  Vraj v nich cítiť nemecké slovo Burg, Hrad a slovenské mená Hradisko a Hrádok to dosvedčujú jednoznačne. So záujmom som si pozrel dokumentárny film čs.televízie z r.1986 „Tatranské hradiská“ a prečítal zaujímavé rozprávanie od Pavla Dvořáka o nich v knihe „ Stopy dávnej minulosti 1„ Vraj boli voľakedy obývané a opevnené drevenými kolmi. Poskytovali útočisko pred nepriateľmi, kde sa dokázali „ podtatranci“ úspešne brániť. Prapôvodné osady, svedčiace o osídlenosti tatranského regiónu v praveku. Našlo sa tam množstvo úžitkových predmetov, sošiek, hračiek z doby bronzovej. Ba dokonca horolezci vo Veľkej Studenej doline našli medený sekeromlat ( mysleli si, že je to akýsi zvláštny horolezecký cepín ). Hradiská náhle zmizli, nezanechali nám žiadne informácie o svojich obyvateľoch, nepoznáme presne ich históriu.

   Ibaže.... Zrazu, nedávno,  prišiel so svojimi ohromujúcimi vedomosťami Cyril Hromník.  V r. 2015 sme si šli niektoré pozostatky tatranských osád pozrieť. Pri všetkej úcte k archeólogom, máme silné pochybnosti výkladu toho, čo objavili.

   BURCHBRICH ( rozlohou maličký kopec vedľa Veľkej Lomnice ). Dnes na ňom leží cintorín. Pôsobí vskutku mohutne svojimi umelo vykopanými bočnými, trávou porastenými, valmi v smere od Huncoviec. Pripomína akúsi tajomnú mohylu. Ale na severnej strane plynulo prechádza do mierneho svahu, ba rovnej lúky, odkiaľ by prípadný nepriateľ ľahko dobyl domnelé „ Hradisko“.  Tento kopček nemá studňu, nemá zdroj pitnej vody. Osady sa budovali predsa vždy pri vodnom zdroji. Svojou otvorenou polohou nemohol poskytnúť útočisko pred nikým. Našli sa však hroby na mieste trošku bližšie od Burchbrichu k dnešnej Veľkej Lomnici. Tam skôr mohla byť neolitická osada. Kto boli jej obyvatelia? Na čo slúžila mohyla na Burchbrichu ? Prečo si vybrali lokalitu Veľkej Lomnice ?  Odpovede zdá sa logickejšie poskytuje Cyril Hromník vo svojej knihe, v stati 7.1. Kulije Burchbrich a jeho kozmológia. Jeho meno pravdepodobne pochádza z gelonsko-piktského broch“ bohoslužba“, tamilského bari „vyvýšenina“ a kam“ bydlisko bohov“. Takto zložené slovo Broch-buri-kam alebo Burchbrich sa dá preložiť ako „ Vyvýšený stánok pre bohoslužby“.  

    Podľa slovensko-dravidskej kozmológie sa svätyne stavali tak, aby poskytovali útočište pre  jednotlivé božstvá a tiež čas pre ich cyklické velebenie, pre ich sviatky a odpusty. V prípade Burchbrichu, prvým koordinátom bola čiara z jeho mohyly na vrchol Lomnického štítu, odchýlená o 37⁰ 30´na sever od pravého západu. Keď slnko zapadlo na tejto čiare, starodávni Sloveni si boli istí, že prišla doba letného slnovratu. Slnko totiž pri pohľade z Burchbrichu, nikdy nezapadlo vpravo od Lomnického štítu. Tento štít dramaticky a náhle končí 18 km dlhý oblúk Vysokých Tatier. Je možné si predstaviť velebnejší kalendár, než ktorý poskytuje každoročná púť zapadajúceho slnka po končiaroch Vysokých Tatier ?

Letný slnovrat (23.-24.jún) bol impulzom pre oslavy. V tamilčine sa takým festivalom hovorí vilá. Súčasťou osláv bolo vitie vencov, obradné kúpanie v riekach a hlavne zapaľovanie vatier a preskakovanie ohňa. Dodnes sa tieto zvyky zachovali v podobe svätojánskych slávností ! Veriaci boli kňazmi povzbudzovaní k braniu a plneniu osobných sľubov zvaných vratas.Súčasťou tohto obradu bolo, že sa v chrámoch, symbolicky, nechávali pripomienkové predmety v podobe figúrok z vypálenej hliny. Napr. zvieracie figúrky, sekerky, kolieska, figúrky býka Nandi alebo prasleny. Takýchto sošiek sa v Burchbrichu našlo niekoľko desiatok a tie sa datujú do konca  3. tisícročia pred Kr.! V nasledujúcich  mesiacoch slnko pokračovalo vo svojej púti dakšinájane po vrcholoch tatranských štítov smerom na juh a keď z nich skĺzlo a zapadlo vedľa podkrivánskej Jamy ( 1572 m.n.m ), velebníci na Burchbrichu vedeli, že prišla jesenná rovnodennosť, že leto skončilo a nastala doba plnenia sľubov. V tento deň sa lúče zapadajúceho slnka pretli s dráhou lúčov slnovratového slnka z Lomnického štítu, presne nad Burchbrichom (!) a doplnili druhý koordinát jeho kozmologickej polohy. Burchbrich stál a stojí na kozmologicky významnej križovatke lúčov slnka pri jeho západe za tatranským ciferníkom v deň letného slnovratu a jesennej rovnodennosti. Bolo to kultové miesto, kde sa sa obetovali kvety, ovocie, hlinené figúrky na znak prijatia náboženských sľubov, tak ako sa to robí v šajvistických  chrámoch v Indii dodnes.

   Dnešná Veľká Lomnica, jej historický názov sa zachoval ako „ villa Lomnicza“ z r. 1257.  Aká je etymológia týchto slov?  Opäť, v tamilčine sa náboženským festivalom hovorí vilá. Lomnica asi dostala svoj názov od Skalnatého potoka, na brehoch ktorého dedina leží. Voda tečúca skalnatým potokom robí zvuk, ktorému sa v tamilčine hovorí álolam a toto slovo inkoporuje podstatné meno álam pre vodu. Vývojom sa dostávam ľahko od álam, lam, lolam alebo lom k počiatočnému Lom v názve Lomnica. Pridaním slova nicam z tamilského nišam s významom „ pravda a istota“ dostaneme názov Lomnica s významom „Potok pravdy a istoty“. Tento názov výstižne opisuje zurčiaci skalnatý potok vyvierajúci v Skalnatej doline pod Lomnickým štítom – Štítom pravdy a istoty – a tečúci očistným smerom cez Skalnaté pleso, aby sa v Lomnici ( Veľkej ) vlial do „ Rieky Cesty k Bohu! – Popradu ( v tamilčine Poparanad ). Nič nie je pravdivejšie a istejšie než skala, naviac žulová, aká dláždi koryto Skalnatého potoka a starodávni Sloveni, ak v Boha verili, tak skalopevne! Lomnica s chrámom horalov na Kulija ( v tamilčine kulija-r pomenovanie pre horalov ) Burchbrichu bola istou skalou ich pevnej viery v Boha.

  BURICH ( vyvýšenina pod Dolným Smokovcom,  v tesnej blízkosti tiež BURCH ). Ďalšie tatranské „ Hradisko“, ktoré som navštívil. Nachádza sa na okraji Dolného Smokovca, smerom k popradskému letisku. Na vyvýšenom kopčeku z diaľky pútala pozornosť skupina stromov, tvoriaca lesný háj. Prežila zdrvujúcu víchricu z r. 2004. Príjemné miesto pre opekačku. Uprostred hája upravená pahreba, ohnisko, opodiaľ k dispozícií vrece na odpadky. Archeologický výskum spred 30 rokov pripomína iba kamenný pamätník s názvom – Archeologická lokalita ,Hradisko.  Pred tisíckami rokov však kopček  zrejme nebol zarastený stromami. Vraj tu stálo jedno z tatranských hradísk. Ale, lokalita silne pripomína Burchbrich vo Veľkej Lomnici. Od Popradu kopec, od Tatier ľahký prístup priamo na jeho vrchol bez zjavnej námahy. Určite by tu niekto nehľadal obranu pred nepriateľom využívajúc nerovnosť terénu.  Žiadna studňa, potok, či jazierko. Hradisko bez vody. Kopec s nádherným výhľadom na  Slavkovský, Lomnický, či Gerlachovský štít. Miesto, pri slnečnom počasí, vhodné na pozorovanie tatranských velikánov, raj pre fotografov, či astronómov. Archeológovia aj tu, v tesnom susedstve Burichu našli množstvo predmetov z doby bronzovej. Nádoby, náradie, sošky, či zbrane. Možno aj tu bola obývaná osada s kultovým náboženským vyhradeným miestom.

   Pred tisíckami rokov pred našim letopočtom, naši predkovia pod vedením tamilských kňazov boli vedení k hinduistickému náboženstvu. Príchodom Cyrila a Metoda nové náboženstvo, nový mocenský poriadok, zlikvidoval všetko, čomu sa venovali naši dávni Sloveni.  Tatranské„ Hradiská“ boli vymazané  z našej pôvodnej histórie. Fyzicky. Zámerne. Cielene. Všetko, čo bolo predtým, bolo zlé, škodlivé, pohanské, hodné opovrhnutia.Ostáva nám iba veriť, že tento národ raz uchopí svoju pravdivú minulosť a históriu pevne do svojich rúk. Oprie sa o ňu. Z jednoduchého dôvodu, aby si v budúcnosti obhájil svoje rovnocenné a významné miesto medzi kultúrnymi národmi Európy. Inak nezastaví likvidačný a asimilačný proces, ktorý trvá už viac ako 1200 rokov...  

  Kde bolo, tam bolo... V dobe bronzovej alebo aj oveľa skôr  existovali podtatranské osady. Nie. Nie je to rozprávka. Naozaj máme dôkazy o ich existencii. Žili v nich naši predkovia. Naši starodávni Sloveni. Neprišli sme v 5.-6.storočí do Karpát odniekaľ z bieloruských stepí. Žijeme v kraji pod Vysokými Tatrami už niekoľko tisicročí. Mali sme svoju pôvodnú kultúru, prešli sme rôznymi náboženstvami. Prihlásme sa k našim pôvodným koreňom. 

Blog 14. Sloveni  poznali a slávili VIANOCE dávno pred narodením Ježiša Krista ! 

    Obr. Drevený Betlehem na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

SLOVENI/ SOLVENI mali zvláštny dôvod pre túžbu po Biblii. Veď kvôli tomu roku 863 po Kr. aj pozvali Konštantína a Metoda na Slovensko, aby im preložili Bibliu do ich vlastného slovenského jazyka. Nikomu sa nepodarilo zistiť a interpretovať prečo tak prahli po Biblii ako prví z tzv. barbarských krajín/ jazykov mimo hebrejčiny, gréčtiny a latinčiny. Tento dôvod je však badateľný už na samom začiatku Biblie. Veď prvá kniha Mojžišova, známa v iných jazykoch ako GENESIS, sa začína slovenským slovom BRIEŽDIŤ ( Gen.1.1) „ Bŕeshith bara Elohim .... Pred brieždením stvoril Elohim nebesia a zem. 1.2. A zem bola bez formy a pustá, a tma visela nad hlbočinou, a vietor Elohima sa vznášal nad vodami. 1.3. A Elohim riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo! ROZBRIEŽDILO SA. Slovenské „brieždiť“ rozpoznateľné v biblickom „Bŕeshith“ , vystihuje lepšie než akékoľvek iné slovo tú najhlbšiu podstatu tvorenia ex nihilo – stvorenie svetla.Veď je známe, že aj keď sa toto slovo nachádza v pôvodnom texte hebrejskej TÓRY, hebrejská filológia tomu slovu nerozumie a hebrejski hovoriaci ľudia ho nevedia použiť s presným významom ani v klasickej alebo modernej hebrejčine.

Oveľa neskôr, v Novom zákone, v Evanjeliu sv. Jána (1.1-12) sa píše:

A z toho Slova sa zrodil Ježiš, Spasiteľ ľudstva, čomu Sloveni/ slovenskí Slováci (a ich česká odnož, slovenskí Česi) ako jediní na svete hovoria VIANOCE/ VÁNOCE, čiže v preklade Zázrak Slova.

Sviatok prevtelenia sa dnes všeobecne nazýva Narodením Krista:

    Neuveriteľné, ale v knihe Sloveni a Slovensko od Cyrila Hromníka , v Stati 2.15 Jahšua a Ježiš, str.208-215 sa dozvedáme , že slovenské VIANOCE sú predkresťanského pôvodu  a podivuhodne predzvestujú „Zázrak SLOVA“ . Ich pôvod nájdeme v indo-dravidskom jazyku „ vijan ósai“ , vyslovovanom „VIANOSE“, čo je nepochybným zdrojom slovenského bohanského názvu VIANOCE! Takto odvodené, VIANOCE, znamenajú doslova „Zázrak SLOVA“. Zrejme Sloveni slávili tento sviatok „Zázraku SLOVA“ dávno pred narodením Ježiša Krista a pred spísaním Nového zákona. Čo je naozaj na prvý pohľad prekvapujúce, ale je možné nájsť aj uspokojujúce vysvetlenie. Inak by ten termín nemohli nadobudnúť. Jedným z dôvodov prečo práve slovenskí Sloveni / Slováci ( a po nich aj odrodilí slovenskí Česi ) si zachovali VIANOCE namiesto Narodenia Kristovho, sa dá vidieť v blízkej identifikácii ich vlastného mena SOL-VENI s dravidským slovom SOL pre SLOVO, ktorého synonymom je koreň názvu VIANOCE, osai, s významom SLOVO. Samozrejme, táto spojitosť je výsledkom dlhodobého súžitia SLOVENOV  v dobe bronzovej ( cca 3000 rokov p.n.l. ) s indickými dravidskými obchodníkmi, prospektormi a kňazmi na našom území, v kraji pod Vysokými Tatrami, v dolinách Slovenského Rudohoria, v lesoch Spiša.  

    Vidíme ju aj v skutočnosti, že SLOVENI/SLOVÁCI ako jediný národ mimo Indie zahrňuje význam všetkých SLOV pod slovo VEDA. Náboženstvá Indie vidia VEDU ako vedomosť bez začiatku a SLOVO je nástrojom, cez ktorý sme schopní pochopiť jej význam. Iba na Slovensku máme vedecké disciplíny, vedcov, študujeme vedné odbory, robíme vedecké výskumy a experimenty, učíme sa od nepamäti, pretože chceme veľa vedieť a byť vzdelaní.

   Je známe, že VÉDY, ako súbor posvätných hýmn starodávnych, boli skomponované v 2.tisícročí pr. Kr. v jazyku „VEDIC“, ktorý je ešte starší ako sanskrit, na základe orálnej tradície himalajských mníchov siahajúcej až 4000 rokov pr.Kr. Táto tradícia ( tiež nazývaná Aranyaka,tzn, lesná ) sa zrodila medzi dravidskými mníchmi, hermitmi a svätcami troglodytmi v podhimalájských lesoch a v dobe bronzovej si zrejme našla žírnu pôdu aj v podtatranskom lese.

  Najvyšší boh Šiva, ktorý vládne večným SLOVOM, t.j. VEDOU , je Stvoriteľom, ktorý je schopný premeniť SLOVO na REALITU. A práve takýto zázrak sa stal, keď „ Anjel Pána zvestoval Panne Márii a ona počala z Ducha Svätého“. SLOVO Boha sa stelesnilo. Stál sa „Zázrak SLOVA“. Dravidsko-tamilské VIANOSE! Slovenské VIANOCE! Sloveni však nemohli vytvoriť alebo obdržať slovo VIANOCE až pri zrode kresťanskej vianočnej tradície, ale museli takúto tradíciu zázraku slova pestovať už dávno pred tým a kresťanské VIANOCE na ňu len nadviazali. Takýto výklad Vianoc je historicky, ale aj lingvisticky zdôvodniteľný.

    Z toho vyplýva jednoduchý záver. Príchod MESIÁŠA na Zem očakávali nielen Židia, Indovia, ale aj naši predkovia, Sloveni. Takáto myšlienka,pred tisíckami rokov pr.Kr. vo vtedajšom svete bola známa a uznávaná, ba u mnohých národov pretrváva dodnes.

   V ľudovom ponímaní najviditeľnejším symbolom „Zázraku SLOVA“, VIANOC, zostúpenie Boha na zem, Narodenie Ježiša Krista, je vianočný stromček, doslova „ Stromček zázraku SLOVA“, na Slovensku JEDLIČKA. Prečo ? Slovenské slovo JEDĽA pozostáva z dravidských slov JÁ pre druh stromu a TELI v zmysle „ oznámiť, zvestovať“.Takže JATELI alebo JADĽA, či JEDĽA je „ Stromom zvestovania“ narodenia Ježiša Krista v kresťanskom chápaní a zvestovaním  pozemšťanom  viditeľnej podoby neviditeľného transcedentálneho Boha na nebesiach vo viere starých Dravidov. Takejto forme Boha v ľudskej podobe sa hovorilo v starovekej dravidskej Indii  JATI (YATI).

    Mesto BETLEHEM, kde sa tento „Zázrak SLOVA“ mal uskutočniť, bolo prorokmi predpovedané ( Mich5.2) a svojim menom predurčené. Keď učenci kráľa Herodesa od troch mužov z východu  ( v pozadí indickí Brahmani ) počuli o narodení kráľa Židov, hneď zistili, že sa malo tak stať v Betleheme, ale zdá sa,že ani oni tomu menu nerozumeli. Meno BETLEHEM pochádzalo z kenaanských  dôb pred  príchodom  Hebrejcov  do Kenaanu a skrz dravidské jazyky sa mu dá rozumieť. Hebrejské „BETH“ znamená „DOM“ a jeho podstatná časť „LAHAM“ ako ju poznáme „ BEIT LAHM“,pochádza z tamilského „A-LANGU“ alebo „ I-LAKU“, vo význame „ŽIARIŤ“. Takže „BEIT-LAKU“ alebo „ BEIT-LAHM“ je „DOMOM ŽIARI“, z ktorej sa vyvinula legenda o žiarivej hviezde na oblohe nad Betlehemom. Žiadna kométa, konjukcia planét, žiadna supernova.  Takto pomenovaný „BEIT-LAHM“, čiže „BETLEHEM“, bol predurčený vydať „ŽIARU SVETLA PRAVÉHO“. Samotný Betlehem je tou žiariacou mystickou hviezdou ! Túto žiaru Ducha Svätého rozpoznáme v slovách  Žiar, Žiar nad Hronom, Ždiar a iné, ktoré opisujú  niekoľko kopcov, hrebeňov, dedín a miest na Slovensku. Ich história je zaiste spojená so žiarou betlehemskej hviezdy.

     Toľko pár drobných  myšlienok zo studne  múdrosti  indicko-dravidských Brahmanov, ktoré snáď u nás prispejú k ešte väčšiemu pochopeniu a prehĺbeniu náboženského zmyslu VIANOC. V minulosti Sloveni, dnes Slováci boli vždy pobožní, priateľskí, mierumilovní, pracovití, zruční. Neviedli vojny v honbe za cudzím majetkom. Naopak. Každý cudzinec, ktorý prichádzal na naše územie v mieri, bol srdečne vítaný ako člen rodiny.  Naši predkovia žili v kruhu tesných rodinných zväzkov, v priateľskom  kruhu dedín , miest a pospolitostí. Preto prirodzene aj sviatky Vianoc dostávali u nich aj druhý rozmer, ten ľudský, rodinný. Celé rodiny v pevnom  kruhovom zväzku sa každoročne schádzali a tešili sa spolu z príchodu Vianoc pod jedličkou,  pripomínali si narodenie malého Ježiška.          

  Áno, aj tento rok sa blížia VIANOCE. Najkrajšie sviatky v roku. Mám  však obavy, aby sme v blízkej budúcnosti  nehovorili ...boli najkrajšie. Prečo ? Úplne sa zabúda na ich pravý zmysel. Stáva sa z nich výhodný obchodný artikel. Banky poskytujú, pre ne, výhodné úvery na pompézne vianočné darčeky. Obchodné reťazce by najradšej zavalili a zahrdúsili zelenú malú jedličku svojim tovarom. Čím drahším, tým lepšie. Z Vianoc sa rýchlo stáva nechutná a otravná reklamná televízna „šou“. S hrôzou si uvedomujeme, že sa presadzujú nám cudzie hodnoty západných civilizácií. Na najvyšší piedestál sa kladú peniaze, majetok, luxusný tovar, moc, kariéra v práci. Žijeme, aby sme trávili 10-14 hodín v práci, aby sme generovali čo najvyšší zisk pre bohatých za almužnu, s ktorou sa snažíme prežiť. Mali by sme pracovať, aby sme  mohli plnohodnotne žiť, venovať sa rodinám, našim deťom. Vráťme sa k našim hodnotám, k hodnotám našich otcov, dedov. Vráťme sa k nádherným Vianociam, ktoré tisícročia slávili naši pobožní, pracovití a múdri predkovia. 

 Blog 15. Turčianské  Teplice v minulosti,  trochu inak ...     

Obr.1 V kúpeľnom parku je niekedy problematické sadnúť si na lavičku a oddychovať...

SÚČASNOSŤ...

Blog 16. Demokracia v Bratislave existovala už stovky rokov p.n.l.!

Blog 17. Zabudnuté vianočné piesne